SMÚTOK JELEŇOV

Sobotňajšiu Bielu noc ozvláštnil Dom jeleňov. Belgický Needcopmany v Nitre predstavili záverečnú časť trilógie Sad face/Happy face, ktorú samotní tvorcovia označujú ako trilógiu ľudskej prirodzenosti. Na konci každého ľudského príbehu je smrť, a preto môžeme Dom jeleňov chápať ako jedinečnú, nežnú a najmä krehkú výpoveď o umieraní, smrti a trúchlení. Nie je to predsa radosť, ale práve smútok, v ktorom sme si všetci podobní.

Jan Lauwers napísal Dom jeleňov „na mieru“ svojho súboru, pričom sa tradične rozhodol čerpať z osobných zážitkov jeho jednotlivých členov. Inscenácia sa tak nielenže stáva autobiografickou a autentickou, ale najmä kolektívnou výpoveďou hercov a tanečníkov súboru. Je to práve tragická smrť brata jednej z tanečníc, ktorá sa stáva katalyzátorom pre úvahy o elementárnych existenčných témach. Prostredníctvom jednotlivých osobných príbehov sa divadelníci postupne dotýkajú problematiky smrti v prostredí anonymnej divadelnej šatne. Tragická informácia zasiahla svojho času Needcompany práve tu. Do popredia je „vyzdvihnutý“ fiktívny denník zosnulého brata, vojnového fotografa v Kosove. Práve okolnosti jeho smrti otvárajú v príbehu ďalšie roviny. Pre divadelníkov sa stáva nielen bránou do sveta príbehu Domu jeleňov, otvára tiež pálčivú problematiku deštruktívnej sily vojny.

Janovi Lauwersovi sa prostredníctvom rafinovanej neošúchanej symboliky darí vytvárať pôsobivé estetické obrazy. Spočiatku civilných členov divadelnej spoločnosti zaplieta do klbka milostných vzťahov, oblieka im elfské uši a ako škriatkov ich necháva vstúpiť do fantastického divadelného sveta. Prostredníctvom divadla nám tak opäť môžu rozprávať nové a nové príbehy, také nutné pre opätovné definovanie ľudskej prirodzenosti a nátury. Minimalistické paravány lesnej „katedrály“ vo svojich útrobách ukrývajú zvláštne útočisko, Dom jeleňov. Kedysi slúžil lovcom, dnes chráni pred svetom jednu neobyčajnú rodinu opatrujúcu jelene. Idylický život v neporušenej prírode sa pod ťarchou zbytočnej smrti milovaných postupne mení v „dom smútku“, miesto bezhraničného žiaľu rozličných podôb, často aj banálnych. Mŕtvi nespia večným spánkom, ale naopak komunikujú s pozostalými, sú stále súčasťou rodiny, sadajú aj za štedrovečerný stôl. Nikdy sa celkom nestratia. Ako všadeprítomné memento nevinnej krehkej zraniteľnosti života na javisko Lauwers umiestnil roztrúsené i tancujúce jelene. Vyvýšená plošina posmrtného oltáru sa paradoxne premieňa na štedrovečerný stôl prehýbajúci sa pod ťarchou čerstvého jelenieho mäsa. Bezhranične trúchlime nad smrťou blízkych, no nebránime sa zastreliť jeleňa pre parožie, masírujeme jeho telo pre chutnejšie mäso.

Spočiatku bezútešný, ale dojímavý obraz smrti v Dome jeleňov sa v závere dočká svojho nečakaného protipólu. Grace zachráni život vypustenému jeleniemu stádu, symbolicky tak zmýva vinu nad smrťou synovca. Euforický záver však umocnil len trpký pocit. Je takáto nádej na mieste? Smrti predsa nikto z nás nakoniec neunikne.

Dominika Široká
foto: Maarten Vanden Abeele