viecko

viecko

streda 28. septembra 2011

LABUTIE PREKVAPENIE

Takmer každý bežný ľudský tvor má svoje tajomstvo v podobe drobnej úchylky. Niekto obdivuje mončičákov, niekto má panický strach z klaunov a iný... môže byť zamilovaný do labute. Takáto zvláštnosť je témou zápletky Naivného divadla Liberec. Jeden princ a jeho láska k labuti, ktorej bolo včera povolené vzplanúť na doskách divadla Karola Spišáka.

Labuť, ako to už raz v rozprávke musí byť, nie je len obyčajná labuť, ale zakliata princezná. A práve takáto maličkosť spúšťa rad dejových uzlíkov, ktoré kľukatou cestičkou humorných zvratov, vedú až k šťastnému koncu. Je prirodzené, že proti tejto princovej láske sa postupne postaví viacero komických postavičiek. Matka kráľovná, ktorá neváha použiť maskovanie, aby skutočne odhalila princovu zvláštnu lásku. Zamilovaný lesný ded Červenofúz, ktorý princeznú premenil na labuť, lesná víla Aranka a malý, večne na zábavu mysliaci škriatok Haťapaťa. Sú to však práve poslední dvaja menovaní, ktorí vedia, kedy je správne otočiť sa na stranu dobra a predísť tragickému koncu. Vlastnou vzburou prelomia ich dlhoročné utláčanie zo strany Červenofúza spojené s neustálym nutkaním premieňať ich na kýblik, panelák, prípadne sovu.

Autorka textu Iva Peřinová voľne adaptovala textovú predlohu libreta Labutie Jazero. Toto libreto pretkala špecifickým humorom a vložila do rúk Antonína Dvořáka. Ten s bábkohercami Naivního divadla nacvičil dynamickú a čarovnú inscenáciu, ktorá dokáže osloviť najmenších, ale smiech vyvoláva najmä u tých starších. Príbeh je popretkávaný dvojzmyslami a narážkami, ale aj špecifickým parodickým humorom. Situácie, v ktorých za Čajkovského melódie tancujú bábkové labute nacvičenú choreografiu, pričom jedna ostáva očividne mimo rytmu. Scény s Haťapaťom a Arankou. Tieto a mnohé ďalšie nie sú iba vtipné, ale nechávajú vyniknúť aj skúsenosti v práci s bábkami a celkovú zohratosť hercov, ktorí ich vedú.

Bábky a scéna sú ďalšou dôležitou súčiastkou do konštrukcie poetiky celého predstavenia. Premeny falošnej princeznej na vílu Aranku, ale aj záverečná premena princeznej na labuť sú divadelne efektné. Jednoduchým bábkarským trikom sa tak divákove oči stávajú svedkami nejednej metamorfózy. Podobne efektne pôsobia aj čarodejnícke kúsky Červenofúza, pri ktorých sa na scéne objavuje dym, ako aj destilácia brusnicovice, z ktorej čerpá temný lesný ded svoju silu. Vysoké paravány, ktoré sa v prestavbách rôznorodo otáčajú a menia, evokujú finančne náročné baletné produkcie najvyššej úrovne. Odlišná ostáva ich veľkosť a fakt, že na samotné ovládanie stačí pár ľudí. Tí sú pri prestavbách zruční a svoju prácu dopĺňajú o pohyby, ktoré vysoký balet parodujú. Bábkové presahy hercov však neuvidíme iba v scénických zmenách, ale aj v niektorých obrazoch. Niekedy v podobe hláv nasvietených na červeno symbolizujúcich brusnice, inokedy mnohohlasne spievajúcich jednu z viacerých piesní. Pesničky a všeobecne všetky zborové prejavy boli dôležité pre pohyb deja, ale rovnako aj pre pobavenie diváka. Veď princezná-labuť by sa bez nich s princom nevedela vôbec porozprávať a určite by utrpelo aj výborne našliapnuté tempo celej inscenácie.

Predstavenie prinieslo do Nitry divadelné odľahčenie, ako aj vnútorné podnety pre každého jedinca. Keď nabudúce uvidím labute, určite rozdrobím nejaký rožtek. Nikdy nemôžem vedieť, či jedna z nich nie je princezná a či sa do nej náhodou nezamilujem.

Miloslav Juráni

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára