Forced Entertainment do Nitry prináša kombináciu rozhlasovej hry v priamom prenose s čiernobielou grafickou novelou, ktorá využíva komixové motívy a prvky štýlu noir, to všetko vložené do lokalít klasického hororu. Prázdny príbeh pracuje s metódou rozkladu deja na obyčajný priebeh situácií, v ktorých je možno nájsť desiatky odkazov na súčasnú kultúru. Prítomnosť kreditných kariet, elektronickej dražby eBay a iných súčasných fenoménov naznačuje, že aj keď sa dej naoko zdá byť zasadený do budúcnosti, stále sa pohybuje v alternatívnom dnešku. Autor a režisér Tim Etchells v performancii paroduje všemocnú masovú kultúru, ktorou sme obklopení. Tá do nás na každom kroku tlačí tony všemožného balastu. Je ťažké jej nepodľahnúť a ešte ťažšie pred ňou úplne uniknúť. Pseudofilozofia, povrchnosť, všadeprítomná prázdnota. Práve tam mieria scény, v ktorých môžeme vidieť vytekajúcu krv, utekať takmer beznohého Jacksona či počúvať skuvíňanie nadržaného ducha.
Performancia je svojou minimalistickou scénografiou napojená na hercov. Tí sú usadení vo dvojiciach za stolíkmi na okrajoch javiska. Spája ich veľké centrálne plátno, pri ktorých „herecké“ strany pôsobia navzájom kontrastne. Vpravo sedia Kim a Jackson očistení od všetkých rekvizít, pre svoj prejav využívajúci len tú najzákladnejšiu techniku. Mikrofón, lampičku a texty. Naľavo sa nachádza dvojica ovládajúca mixpult, ktorá okrem počítačom modulovaných hlasov ostatných postáv vytvára aj všetky zvuky a celkový ruch. Tento kontrast sa napokon odráža aj do deja. Kim a Jackson sú osamelí a postavení proti celému svetu so všetkými jeho dostupnými zbraňami. Problémom diváka je otázka, čo sledovať skôr. Efektné obrázky deja, postupne sa meniace na ústrednom plátne, alebo hercov, ktorí síce ostávajú „len“ výbornými narátormi, ale v ich tvárach a jemnom pohybe možno sledovať záchvevy emócií a stotožňovanie sa s dejom.
Hlavné postavy sú proste dve zblúdilé duše. V deň, keď zbadajú, že z ulíc sa stratilo svetlo, začína sa ich nevšedný príbeh plný nástrah. Nástrah, ktoré by človeka zvyknutého na dnešnú kinematografickú produkciu nikdy neprekvapili. Streľba, útoky chrobákov, divá zver, zlí a deformovaní ľudia... To všetko ich čaká na ceste k vytúženému Jacksonovmu cieľu, k moru. Kim v jednej z replík vraví o tom, že nevie aký je rozdiel medzi nádejou a optimizmom. Žiadny. V situácii, keď ti „svet padá na hlavu“ sú nádej aj optimizmus rovnako zbytočné. Okrem vzájomného zblíženia neexistuje nič pozitívne, čo by ich počas cesty stretlo. Neprekvapí preto, že Kim na Jacksona kričí slová milujem ťa práve vtedy, keď očakáva jeho smrť. Ani to, že jeden z romantických náznakov ich vzájomnej náklonnosti sa odohráva na hotelovej posteli izby číslo 69 za zvukov súlože doliehajúcich z vedľajšej izby. Ten vzťah sa ďalej neposunie nikdy. Kim a Jackson neustále čakajú na vhodnejšiu príležitosť. Tá bohužiaľ nepríde. Príde len pre ľudí nepotrebné svetlo, ktoré necháva príbeh otvorený. Aj tak je jedno ako to skončí, ide predsa iba o prázdny príbeh.Miloslav Juráni
foto: Hugo Glendinning
foto: Hugo Glendinning
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára