Z Jarzynovej scénickej interpretácie textu má divák dojem poetickosti, metaforickosti, no to, čo ju robí charakteristickou, je v skutočnosti fakt, že diagnostikuje neduhy, negatívne javy, (stereo)typy v spoločnosti ako nacionalizmus, povrchnosť, neschopnosť vyrovnať sa s minulosťou i budúcnosťou a globalizáciu. To, že neprijímame skutočnosť, ale náhradu skutočnosti. To, že pre veľkú časť súčasnej európskej populácie je príznačné buď zamestnávanie sa hľadaním akéhosi „strateného raja“, alebo úplná rezignácia v tomto hľadaní. Človek žije svoj život priehľadne, bez vízie zmeny, táto skepsa však zrejme prichádza úmerne s vekom. Akoby sa nám režisér snažil naznačiť: buď sa s našou minulosťou vyrovnáme včas, alebo príde nejaká forma apokalypsy a zmätie všetko spolu s nami do smetného koša dejín.Tento dojem posilňuje aj to, že typy a problémy sú v európskom kontexte vlastné nielen poľskej spoločnosti. Apokalyptické videnie, dávka zveličenia, absurdnosť, zvláštna anticipácia je príznačná už aj pre samotnú Maslowskej predlohu. Okrem cynického pohľadu na spoločnosť sa práve tieto osobitosti podarilo celkovou koncepciou zvýrazniť. Scénografia je v podstate veľmi jednoduchá, vystačí si hlavne s troma projekčnými plochami a párom dverí. Ostatné veci sú len rekvizity. Zvýšený dôraz je aj na prácu s hudbou, svetlom a animáciou projekcie.
Celý dej sa viaže na trojicu žien, ktoré sú zároveň zástupkyňami troch rôznych etáp v uplynulom storočí. Inscenáciu rámcujú hlavne dva protipóly – večne spomínajúca babička na elektrickom vozíčku stelesňuje generáciu, ktorá sa musela vyrovnávať s druhou svetovou vojnou a jej následkami, a mladá dievčina, z ktorej vyžaruje čistota umocnená aj akousi prázdnotou a povrchnosťou.Keď sa nesnažíme ísť do hĺbky, zrejme ani nemáme veľkú šancu „zašpiniť sa“. Na začiatku berie mladé dievča babičkine spomienky priam cynicky a vysmieva sa z nich. Na konci ju drží mŕtvu v náručí a vzlyk prerušuje výkrikmi: „Chlieb! Chlieb!“ Ten hral zrejme zvláštnu úlohu aj v babičkiných spomienkach a možno ho brať aj ako istú symboliku spojenú s hľadaním toho základného v našich životoch, od čoho sa odvíja všetko ostatné. Tieto dve postavy sú však prepojené aj tým, že majú tú istú parochňu a na konci aj kostýmy. Možno to brať aj ako narážku na opakujúcu sa históriu.
Trojicu žien dopĺňa aj stredná generácia, ktorú stelesňuje pani v stredných rokoch. Tá ešte nemá čas na spomínanie, no už ani nádej na krajšiu budúcnosť, a tak rada necestuje po svete, rada si nedopraje nové šaty či časopis a je vždy rada, keď v zbere nájde staré číslo časopisu a môže si ho nekupovať. Táto pani – matka dievčiny a dcéra babičky – stelesňuje generáciu, ktorej najplodnejšie roky sú spojené so socializmom. Jej životný esprit už dávno vyprchal a vzmôže sa už len na prijímanie svojho životného údelu.
Miesto deja je situované v malom byte starej „mnohopodlažnej ľudskej budovy“ vo Varšave. Celý tento osobný a v podstate aj intímny príbeh ozvláštňuje postava rozprávača, z ktorého sa neskôr stane filmový tvorca a prostredníctvom neho, či samé od seba vstupujú do deja aj iné postavy. Filmový herec, fiktívna ženská postava, novinárka či tlstá sviňa – teda žena, čo sa nechce pchať iným ľuďom do zorného poľa, pretože majú právo grcať aj z iných vecí.A práve posledná menovaná postava je niečím mimoriadne sympatická. Možno je to tým, že vedela o svojich negatívach, no napriek nim bola voči svetu ústretová a neotravovala ho. Maximálne svoje najbližšie okolie. Ak by však našla liek na to. ako ho neotravovať, možno by nemohla vzniknúť tak neuveriteľne pravdivá, kritická a v úplnej podstate aj veľmi krásna inscenácia.
Radovan Kuštek
foto: Kuba Dabrowski
foto: Kuba Dabrowski
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára