Téma pamäti nie je pre DN až taká cudzia. Aké boli impulzy k vzniku projektu „Paralelné životy“?
My sme sa nejakým spôsobom zaoberali stredoeurópskymi identitami už aj v minulosti. Téma pamäte sa okolo Nitry pohybuje a prišla nám v istom zmysle zaujímavá. Asi je tá téma vo vzduchu a asi sa o tom v poslednom čase rozpráva. Možnože už menej, bez emócii, než keď sa otvorili archívy tajných polícii, čiže už sú istý čas prístupné a prebehla vlna spracovávania tej témy v rôznych publicistických médiách. Tým pádom je pre nás zaujímavé sledovať už nielen príbehy z archívov, ale aj to, ako otvorené archívy pracujú v spoločnosti. To znamená, ako sú politizované, ako s nimi kto pracuje. Už neskúmame iba samotný obsah archívov a to, čo pamäť obsahuje, ale aj spôsob, akým sa s ňou pracuje. Po istom odstupe je to pre nás zaujímavé.
Aké sú ambície tohto projektu, bude mať nejaké vyvrcholenie alebo je to skôr dlhodobejší projekt?
Je to dlhodobejší projekt a má dve časti. Prvá bude laboratórna, druhá bude umelecká. Ambíciou je v sieti spolupracujúcich inštitúcii – divadiel, pamäťových inštitútov a umelcov – vytvoriť v budúcoročnej, laboratórnej fáze akési „work in progress“ a spojiť pamäťové inštitúcie s divadelnými tvorcami. Pri nich by vznikli projekty, ktoré by ukazovali možnosti, ako divadelne uchopiť túto tému. A následne potom, po roku 2012, by malo byť súčasťou festivalu akési fórum týchto projektov, ktorého by sa zúčastnili aj potenciálni producenti a vybrali by si nejaké projekty. Následne sa aj festival s koproducentmi a partnermi rozhodne, s ktorými z projektov budeme pokračovať ďalej a dovedú sa do divadelného konca, či už to bude inscenácia, alebo paradivadelný projekt.
Ako vnímate politicko-spoločenské témy v kontexte slovenského divadla Vy? Badať u divadelníkov zmenu v prístupe k týmto témam?
Ja si myslím, že zmenu badať určite, pretože tieto témy sa v divadlách objavujú. Napríklad v Aréne – projekty, ktoré robí Rasťo Ballek. Takisto v roku 2009 sa na repertoári viacerých divadiel objavili pokusy o inscenácie k roku '89. Aj v prostredí nezávislého divadla je táto téma prítomná a pomerne často sa pracuje aj s dokumentárnymi materiálmi a sociálnymi a politickými témami. Takže myslím, že áno, myslím, že je tu prítomná a tá tendencia sa mi zdá rastúca.
Možno je to náročnejšie na zodpovedanie, ale v čom je to, že doteraz boli tieto témy v divadle tak málo reflektované?
Tie spoločenské témy boli neustále reflektované, len kód bol iný. Bol pravdepodobne zviazaný s generáciou, ktorá na to divadlo chodila. Takže divadlo pred rokom '89 hovorilo svojim divákom, zvlášť štúdiové a autorské divadlá, aj o týchto témach, no hovorilo iným divadelným jazykom. Potom nastala veľká zmena, ktorú tvorcovia museli spracovať, a to sa nedialo. A myslím si, že to bolo preto, lebo tú zmenu bolo treba nejakým spôsobom stráviť a neboli tu ľudia, ktorí by boli pripravení, schopní o týchto témach rozprávať. A asi preto to zaniklo, aj keď napríklad u Horáka, v prostredí autorského divadla, bolo tieto témy vidno. No jeho hry sa neobjavovali v repertoároch pravidelne. Bolo si treba asi zvyknúť, nájsť spôsob ako o týchto témach hovoriť, a najmä bolo treba, aby prišli tvorcovia, ktorí sú schopní nájsť nový divadelný jazyk. Taký, ktorý nebude o dvojitom kódovaní textu a nebude fungovať ako predtým. A to sa teraz pomaly deje.
Akú úlohu vo vašom umeleckom živote hrá téma spoločenských pamätí, čím vás fascinuje, čím je pre vás špecifická, pútavá?
Skôr sú to akési individuálne pamäte alebo individuálne histórie, ktoré ma zaujímajú. A obrátil som sa k takémuto materiálu v momente, kedy som nebol spokojný so žiadnymi dramatickými textami. Zdalo sa mi, že tie texty nie sú schopné vypovedať o tom, o čom chcem vypovedať ja. A dokumentárny materiál mi sedí omnoho viac, čiže to je vec osobnej preferencie a toho, že som v tých príbehoch vedel nájsť veci, ktoré ma inšpirovali.
Radovan Kuštek
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára