Program je skutočne veľmi pestrý a keďže z neho chcem vidieť čo najviac, nemôžem zbytočne plytvať časom. Moje prvé kroky preto vedú do Nitrianskej galérie. Ešte pred prehliadkami vyplňujem krátku anketu o tom, aké typy akcií by som tu chcel v budúcnosti vidieť. Rovnako sa dozvedám o ďalšom dobrom nápade, newsletteri, vďaka ktorému by som sa pravidelne dozvedal informácie o vernisážach a podujatiach. Túto ponuku však už prenechávam iným a využívam príležitosť, že expozície sú otvorené skôr, než je písané v pláne.Ako prvú navštevujem prehliadku 50 pokladov Divadelného ústavu, ktorá je venovaná 50. narodeninám tejto inštitúcie. Pri tejto príležitosti si prezerám bulletiny, fotografie z predstavení, plagáty, grafické návrhy scén či kostýmy. Všetko sumarizuje časová os zachytávajúca vývoj DÚ prostredníctvom uverejnených hier, dokumentov alebo článkov z novín.
Nasleduje Lovu Zdar!, výstava o jeleňoch, ale i love všeobecne, podaná v mnohých formách. Vidím veľkolepé i minimalistické maľby, preparované zvieratá, fotografie, inštaláciu z kopýt, drevorezby alebo ironicky pôsobiace trofeje na stenách vyrobené z nákupných vozíkov. Z poslednej miestnosti počujem podivné zvuky. Vchod je zatarasený čiernou plachtou a ja neviem, či je táto časť už sprístupnená alebo ešte nie. Pozriem rýchlo vpravo, pani sprievodkyňa nikde, využívam šancu a... Ale nie, neobjavil som nijakú tajnú komnatu. Zato sa pozerám na zaujímavý krátky osemminútový film Lenky Klimešovej, na konci ktorého zisťujem, ako sa asi cíti lovná zver.
Presúvam sa do Boybandu, výstavy o vyumelkovaných chlapčenských skupinách, ktorá, ako sa píše v bulletine, tiež vznikla rovnako umelo. Každý zo štyroch tvorcov má totiž úplne iný umelecký prejav, spája ich len to, že sú to mladí chalani. Boyband je plný bezmenných tvárí, koláží a malieb zajačikov, sexuálnych póz a homoerotiky. Z depresívnej, miestami až desivej nálady ma však, neviem, či účelne, vytrhne nápis na jednej z malieb: „Shakespeare hates your emo poems“.
Narýchlo ešte zbehnem do Bunkru, kde sa koná výstava Lucie Horňákovej Černyovej s názvom Doma. Ide o inštaláciu nábytku z galérie, ktorou sa autorka snaží vytvoriť v chladných podzemných priestoroch atmosféru domova.
Hneď ako vyjdem z Bunkru, sadám si na Nádvorí na lavičku, súbor Vlkabaret, našťastie, trošku mešká. Vonku začína byť pomaly zima, no ani to mňa a ďalších asi 70 divákov neodradilo. A dobre sme urobili, predstavenie Predvojnový kabaret 21. storočia totiž bolo tým správnym na otvorenie Bielej noci. Na začiatku som síce bol trošku skeptický, no postupne si ma tento klavírno-gitarovo-harmonikársko-spevácky kvartet a ich humorné piesne o cestovaní, pive, láske či požiari v Národnom divadle, ktoré spôsobila žena s horiacimi vlasmi, úplne podmanili. Asi v polovici sa už publikum nekontrolovateľne smeje pri speváčkinom monológu o ideálnom partnerovi, neskôr pri japonskej cover verzii Nirvany.
Pozitívne nabudený ešte rýchlo navštívim výstavu prác detí, ktoré boli v Nitrianskej galérii počas leta na workshope a môžem sa vybrať do mesta. Keď dorazím na námestie, mám ešte nejaký čas, rýchlo si idem pozrieť za Hlavnú poštu v Projekte Bunka aspoň kúsok študentského filmu. Kúsok je práve to výstižné slovo, pretože som videl asi pätnásť minút, no aj to mi stačilo, aby som sa dobre pobavil.
Je osem hodín a ja idem späť na Svätoplukovo námestie, kde čakám na sprievod. Síce ma mrzí, že nebudem vidieť projekciu Buď Mesiáš, ale lampiónový sprievod jednoducho zvíťazil. Členovia súboru Amanitas na chodúľoch oblečení vo výrazných lesklých kostýmoch vedú sprievod, za nimi už pomaly ide nitriansky vláčik a v ňom hrá skupina Swingless Dixieland Jazz Band. Ja a so mnou asi celá Nitra (dobre, možno trochu preháňam, ale je tam naozaj veľa ľudí) sa vyberáme ich smerom a prechádzame až k Mestskému parku. Tam sa začína ohňová šou Amanitas. Kto sa na nich neprišiel pozrieť, lebo čakal nudný program, môže ľutovať. Energická tanečná hudba, oheň, iskry a skvelá akrobacia, ak odpočítam jačiace tínedžerky vľavo odo mňa a pripočítam, že asi polovica trikov sa odohráva stále na chodúľoch, výsledok je jednoducho skvelý. Chrlenie ohňa, krútenie zapáleného hula hoop kruhu, točenie ihlanovej a kockovej konštrukcie na štýl mažoretiek, skákanie cez zapálené švihadlo, hádzanie zapálených kruhov na chodúľoch a ešte mnoho iných kúskov, ktoré nám všetkým vyrážajú dych.
Po návrate na námestie si ešte stíham pozrieť výstavu prác detí s mentálnym postihnutím v Ponitrianskom múzeu a aj stálu expozíciu, ako napríklad Skvosty dávneho Slovenska alebo históriu spoločenského života, či dejiny športu v Nitre. A potom to prišlo. Svet podľa Fagi. Naozaj, nemal som veľmi tušenia, čo je Divadlo DNO a akú robia tvorbu, ale toto predstavenie odporúčam každému, kto si chce zlepšiť náladu. Dvaja herci rozprávajú príhody malej Fagi, 13-ročného dievčaťa, ktoré svoje príhody zverejňuje na Facebooku. Jeden pritom hrá na gitaru, druhý ovláda bábky. Príbehy sú krátke a menia sa podľa postavy, ktorá príde za Fagi. Stretávame sa s duchom dospelosti, s Faginým priateľom Patrikom, s vešticou, ktorá má záľubu v prevlekoch, alebo so psíkom. Schopnosť interakcie a talent týchto hercov asi nepozná hraníc a všetci diváci to náležite oceňujú neustálym smiechom. Jednoducho, o Divadle DNO netreba čítať, to treba zažiť.
Nuž a takto sa skončil môj večer v rámci Bielej noci. Chcel som totiž ísť ešte do Synagógy, ale keďže ma Fagi zabavila dlhšie, ako som predpokladal, už desať minút po začiatku koncertu Martin Bies a Flamenco Clan bola Synagóga tak plná, že nás oneskorených dnu už nevpustili. Nič to však nemení na fakte, že Biela noc bola skvelým spôsobom, ako priblížiť umenie, či už vážne alebo zábavné, ľuďom, ktorí sa k nemu inak nedostanú. Asi najvýstižnejšie ju charakterizuje to, čo mi povedala jedna návštevníčka v Nitrianskej galérii: „Tu niečo, tam niečo, vyslovene som si šla užiť.“ Ak ste teda tento rok Bielu noc vynechali, budúci rok to napravte a choďte si ju užiť tiež.
Lukáš Božik
foto: Szombath
foto: Szombath
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára