„A AKÁ BUDE ÚRODA?“

Štvrtý deň festivalu predstavil jedného z najvýznamnejších súčasných ruských režisérov. Priniesol príbeh ženy a sugestívnu hereckú výpoveď. Priniesol Médeu.

V moskovskom Divadle mladého diváka sa úspešný režisér Kama Ginkas posúva ďalej od archetypálnej podvedenej ženy a krutej matky a vytvára nové interpretácie. Z príbehu ženy trpiteľky a pomstiteľky tvorí intímnu výpoveď o vzťahu medzi ženou a mužom. O láske, zrade, nenávisti, túžbe po oslobodení a nevyhnutnosti pomsty. Stret tragického príbehu s banalitou bežného ľudského života.

Inscenácia mieša prvky antiky a súčasnosti, pracuje s neurčitým priestorom a časom, medzi realitou a fantáziou. Príkladom toho je príchod kráľa Kreóna v okázalej antickej maske, z ktorej vychádza krehký starec v obleku. Pocit neurčitosti umocňuje aj premyslená koláž troch textov – antickej tragédie od Senecu, súčasnej Médei od Jeana Anouilha a básní Josifa Brodského. Rovnako pôsobí scénografia oscilujúca medzi skutočným a ireálnym svetom, ktorá vytvára chladný pocit beznádeje. Na úpätí emocionálnej sopky, v kúpeľni zatopenej vinou a slzami, s fľašami od alkoholu a domácimi spotrebičmi.

Médeina sila spočíva v animálnosti a pudovosti, ktorá sa v nej prebúdza i v horúcej barbarskej krvi, ktorá prúdi jej žilami a doženie ju k samotnej krajnosti. Jej jedinou možnosťou vyslobodenia sa stáva krutá pomsta a následný „katarzný vzlet do výšok“. Autentické herectvo Jekateriny Karpušiny sa pohybuje medzi expresivitou a intimitou, krikom a šepotom. Je Médeiným obvinením i obhajobou. Jej precízna práca s hlasom dokáže zmeniť milujúcu matku na nebezpečnú šelmu.

Ginkasov Iáson je mužom s jediným možným východiskom. Šialená a ničivá láska dvoch ľudí sa mení na život plný nenávisti a strachu až postupnú túžbu po vyslobodení. Vyslobodení v podobe pokojného života s novou, mladou a najmä nevinnou ženou, na vysokom vladárskom poste, s nákupom v igelitkách. Igor Gordin ako citlivý Iáson vzbudzuje u divákov skôr pochopenie ako odsúdenie.

Voda ako symbol viny funguje počas celej inscenácie. Jediná Médea je schopná postaviť sa svojej vine priamo. Chodí po vode bosá, či sa v nej doslova kúpe. Kreón, aby zostal nestranný, má na nohách nasadené vysoké antické koturny. Pod vplyvom Médei ich však stráca a napokon v „bazéne viny“ končí vladár celý. Samotný Iáson kráča vodou v nepremokavých gumákoch...

Práca so svetlom a vodou, emotívna hudba, Čechovovsky znejúce nejasné výkriky a detský plač zapadajú do skladačky viny a bezvýchodiskovosti. Vo vzduchu visí neustále tušenie hrôzy, výčitky a pach prichádzajúcej smrti. Samotná scéna zavraždenia detí je náhla a takmer bez emócií. Akt premyslenej pomsty a nie vrchol iracionálnej pudovosti.

Poémy ruského básnika Josifa Brodského prinášajú do inscenácie úvahy o tragédií, v zmysle antickom i osudovom. Vecné historické texty ich prenikajú svojou banalitou. A práve taká je Ginkasova Médea – vznešene a pateticky tragická a pritom všedne a reálne smutná. „A aká bude úroda?“

Katarína Cvečková
foto: Jelena Lapina