MÉDEA – ŽENA ALEBO ŽIVOČÍCH?

Ginkasova Médea rozhodne strhla publikum. Postaviť dvojhodinové predstavenie prakticky na jednej herečke, to chce odvahu. Tentoraz sa to vyplatilo a festival Divadelná Nitra uzrel špecifickú interpretáciu Médei režiséra pôsobiaceho v Moskovskom divadle mladého diváka. Kama Ginkas priblížil mýtus uchu súčasného diváka.

Pokúsme sa na hlavnú hrdinku pozrieť z fyziologického i psychologického hľadiska. Kto je vaša Médea?
Vždy ma veľmi zaujímala hranica medzi človekom a zvieraťom. V každom z nás je čosi živočíšne. Možno sme dokonca viac zvieratá ako ľudia. Médea je necivilizovaný človek, poločlovek, prírodný človek, je blízka živočíšnemu svetu.

Médea prichádza na scénu odetá v kostýme pripomínajúcom utečencov alebo teroristov. Bolo vašim zámerom v inscenácii vyzdvihnúť týmto spôsobom tému domova, exilu a vlasti? Uvažovali ste v tejto súvislosti o teroristických udalostiach odohrávajúcich sa v Rusku?
Žiadne z mojich predstavení nemá priamy súvis s tým, čo sa deje v mojej vlasti. Diváci majú, samozrejme, určité asociácie, a preto je aj pre mňa ako pre režiséra jednoduchšie držať sa ich predstáv, ako im podsúvať svoje vlastné predstavy. Tie by totiž nemuseli vyvolať v divákovi žiadnu reakciu. Priznám sa, že ja som bol od začiatku kategoricky proti Médeinmu kostýmu. Napokon som ustúpil, lebo občas treba kostýmovému výtvarníkovi dovoliť, aby sa prejavil.

Javisko sa stáva obrovskou vytopenou kuchyňou, uprostred je vysoká vyhasnutá sopka. Hlavní hrdinovia prechádzajú z vody na suchú zem a naopak. Scénicky je inscenácia až surrealistická. Spolupracovali ste pri návrhu scény so scénografom?
Barkhin navrhuje scény všetkých mojich inscenácií. Poznáme sa už tak dlho, že našu spoluprácu možno porovnať so spolužitím s vlastnou ženou. V predstavení sa snažím parodovať prítomnosť tragédie. Na začiatku prichádza boh, cár, čosi starobylé a vznešené. Náhle si však zamočí nohy a odev a chystá sa podpisovať list o emigrácii. Tragédia tu vyznieva humorne. Čierny humor nám pomáha lepšie pochopiť tragédiu bytia.

Predstavenie je strohou montážou slov Senecu, Anouilha a Brodského. Básne Josifa Brodského často vkladáte do svojich inscenácií...
Josif akoby zobral moje myšlienky a dal ich do veršov. On našiel jazyk a výrazové prostriedky, ktoré najlepšie odrážajú moju bolesť a sarkazmus. Našiel aj intonáciu, ktorou sa moja generácia zvykne vyjadrovať. Nehovoríme o svojej bolesti priamo, vyznieva to melodramaticky. Vyjadrujeme bolesť sarkazmom. Len s týmto čiernym humorom môžeme hovoriť o tom, čo nás trápi.

Médea je stelesnením doby a stelesnením života. Má divák vnímať jej osud ako tragédiu medzi mužom a ženou?
Život si bez ohľadu na morálku, bez ohľadu na lásku berie svoje. Ja som mal na mysli tragédiu človeka. Avšak divák má slobodu. Nechávam čisto na ňom, ako si inscenáciu vysvetlí. Možno si veci vysvetlí inak, možno moju interpretáciu nepochopí, možno ju dokonca rozšíri a dá jej nový rozmer, ktorý som ja doposiaľ nevidel.

Monika Necpálová
foto: Jelena Lapina