DIVADLO KOMEDIE VNÍMA SVET SKRZ ČLOVEKA

Úspešné české Divadlo Komedie uviedlo včera na doskách nitrianskeho festivalu svoju hru Weissenstein. O nej i o blížiacom sa zániku divadla nám porozprával herec Martin Finger.

Témou tohto ročníka Divadelnej Nitry je „(ne)prezraď svoje tajomstvo“. Weissenstein ako postava zakrýva alebo odkrýva svoje tajomstvo?
Jedno veľké (ne)tajomstvo je jeho veľká hlava, z ktorej vyplýva množstvo tajomstiev, pretože je to človek, ktorý prechádza životom s rôznymi kopancami, ktoré od neho dostáva. V predlohe to máme trošku naznačené – je to vlastne človek, ktorý sa dokáže vždy priblížiť k významným umeleckým kruhom, vie sa v nich pohybovať a chcel by vedieť napríklad písať alebo sa inak prejaviť. No napriek tomu, že pozná všetkých známych ľudí, nikto o ňom nevie, čo vie alebo čo robí. A tak sa dokáže pretĺkať životom. Viac-menej jeho tajomstvo spočíva v tom, že je tu istá trauma z jeho života, a preto ho žije v klamstve a vymýšľa si. Je to taký rozprávkar, že človek a nakoniec vlastne ani on sám už nevie pravdu. Takže je preňho tajomstvom, či skutočne prežil život, o ktorom rozpráva, alebo si ho len vymyslel.

Bolo ľahké stotožniť sa s touto rolou?
Pravdupovediac, veľmi nám pomohli tie hlavy, bol to vynikajúci inscenačný nápad režiséra. Ak nám dá na hlavu niečo také, čo máme teraz, už to nadhodí strašne veľa vecí. A keď sa k tomu pripočíta i to, že jednu rolu hráme traja, sme trojjediní, tak tomu stotožneniu je asi najviac rozumieť. Človek hovorí nejaký text, ktorý vychádza zo situácií, a tá súhra nás troch, aby sme boli ako jeden, to skladanie dohromady ma bavilo. Bolo to strašne zábavné skúšanie a vyšlo z toho to, čo vyšlo. Baví nás to i naďalej, takže mám pocit, že to išlo vcelku ľahko a hravo.

Ako Divadlo Komedie vníma svet, aká je jeho poetika?
Tém, ktoré pozorujeme, je veľké množstvo. Ako jedno veľké spojenie by som videl vnímanie sveta skrz konkrétneho človeka, všetok jeho strach či odkrývanie nejakých polôh, do ktorých sa normálne ponoriť nechce, no aj tak pred nimi neutečie. Osobne si myslím, že máme v množstve inscenácií otázku, v ktorej odkrývame polohu vlastnej zodpovednosti a viny, a keď to poviem banálne, je to napríklad i moje krédo: Najprv si zameť pred vlastným prahom, až potom sa vyjadruj k tomu, čo robia ľudia okolo teba.

Moja posledná otázka je tak trošku smutná. Ako vnímate koniec Divadla Komedie?
Proste sa to stalo a je to tak, ťažko by som sa k tomu vyjadroval. Jednoducho, desaťročná éra končí a hotovo. Život ide ďalej a rozídeme sa všetci niekam inam. Neviem, čo viac by som k tomu dodal.

Lucia Holienčinová
foto: Kamila Polívková