ALFÖLDIHO POĽOVAČKA

Po desiatich rokoch sa na nitriansky festival vrátil maďarský režisér Róbert Alföldi, a síce s najoceňovanejšou maďarskou inscenáciou sezóny. Poľovnícke scény z Dolného Bavorska na festivale vymenili prostredie divadelnej skúšobne budapeštianskeho národného divadla za sálu nitrianskeho Parku kultúry a oddychu.

V tomto nešťastnom „saténovom“ priestore obviňuje kruhovým zomknutím publikum zo všadeprítomnej netolerancie, pokrytectva a primitivizmu. Alföldi divákov usadí na nepohodlné plátenné vrecia a vťahuje tak hľadisko do krútňavy prísne hierarchizovaných dedinských vzťahov. Pomocou scénografie ponára mikrosvet anonymnej dediny na morálne dno. Čo sa však vypína nad týmto metaforickým údolím? Predstavuje stupňovitá železná konštrukcia svet mimo komunitu, je symbolickým miestom úniku alebo skrátka len pohodlnou alternatívou možného odchodu zo scény? Explicitné prostredie miestneho lokálu, kôlne či obytného bytu je vizuálne atraktívne, scénografiu však dopĺňa i symbolické parožie či už spomínaná minimalistická neurčitá konštrukcia. Spoločne však scénografia rozhodne neevokuje bavorskú dedinu. Univerzálny text Martina Sperra totiž výborne funguje i na maďarskom vidieku. V nitrianskom prostredí dokonca evokuje pálčivú slovensko-maďarskú otázku.

Poľovnícke scény neustále krúžia okolo potreby človeka fungovať v rámci určitého spoločenstva. Pre Barbarinho syna Abrama je nová komunita vidinou nového začiatku, šancou uniknúť pred vlastnou minulosťou i sebou samým. V dedine však môžeme na priehľadných typoch odčítať celú škálu slabošstva neefektívne maskovaného pokrytectvom. Vďaka dôslednému herectvu im však dokážeme tieto masky okamžite „strhnúť“. Mier síce v „Bavorsku“ zavládol už pred dvoma rokmi, no atmosféra v dedine je skutočne dusná. Dôvodom nie sú len bublajúce prepletené vzťahy. Ľudská krutosť sa totiž neprejavuje len počas vojny, objektom šikany priam nacistického rozmeru sa stávajú miestni evanjelici, prisťahovalci a najnovšie i homosexuál Abram. Ten si ani nestihne vybaliť kufor a stáva sa štvancom, od ktorého sa zbabelo dištancuje i vlastná matka. Priateľka Tonka sa tiež stáva objektom pohŕdania a výsmechu, no od miestnej komunity je natoľko závislá, že dedinu nechce za žiadnych okolností opustiť. Poplatný kňaz, čoby predstaviteľ morálnych hodnôt, je vo väčšine prípadov len pasívnym pozorovateľom. Po Tonkinej vražde sa ale okamžite mení na svojského spovedníka vyšetrujúceho vraždu. Na kázeň je už ale neskoro, komunitu už zrejme nič nezachráni.

V závere nás primátor pozýva na bizarnú oslavu. Vinník je polapený, rozsudok vynesený. Ironická bodka je plná piva a klobás, neuhasí túžbu po ďalšom mäse, ktoré by mohli rozomlieť.

Dominika Široká
foto: Gordon Eszter