Keď som šoférovi povedal svoju zastávku – konečná, odpovedal: „To sa mi páči“. Po chvíli som zistil, prečo. Ďalší dvaja herci totiž tiež cestovali na konečnú, pretože, ako vraveli: „Každý tam raz musí“. V priebehu asi desiatich minút sme sa všetci presadili podľa miesteniek, atmosféra v autobuse bola uvoľnená, všetci sme sa smiali. Zo začiatku pôsobilo predstavenie ako čisto humorná záležitosť. Protagonisti využívali slovné hračky, dvojzmysly, na strope nakreslili zverokruh a topánky im slúžili ako kyslíkové masky pri demonštrácii bezpečnosti počas jazdy.
Po čase však smiech vystriedala pochmúrnejšia tragikomická atmosféra. Začali sa riešiť vážnejšie životné situácie a úsmevné momenty prichádzali len ojedinele. Preniesli sme sa pritom cez kaviareň, svadbu, rozvod, tehotenstvo alebo pôrod. Pritom si herci neustále vymieňali roly a napätie sa v stiesnenom priestore autobusu dalo krájať. Keď som sa po skončení pýtal herca Jakuba Folvarčného, odkiaľ brali inšpiráciu, odpovedal, že zo života, pričom si svoje zážitky čiastočne upravili. Na druhej strane využili aj bežnú situáciu v autobuse, keď človek počas dlhej cesty uvažuje nad všemožnými situáciami a v hlave mu víria rôzne myšlienky. Autobus pre tento súbor nie je ničím novým, hrali v ňom už dve ďalšie predstavenia. Všetku akciu vo Vodičovi teda vytvárali priamo na jeho mieru a využili pri tom doslova každý kút či každé okno.
Herci však nepredviedli len dobre nacvičené predstavenie, inovatívne nápady či niekoľko krkolomných kúskov, ale aj svoje improvizačné schopnosti. Jedna staršia pani zjavne naozaj uverila, že cestuje v autobuse a tak, keď jej počas predstavenia zazvonil mobil, zdvihla ho so slovami „No, ja som teraz v autobuse...“ a ešte chvíľku pokračovala v rozhovore. Účinkujúcich to ale nevyviedlo z miery a pokračovali ďalej. Ak teda niekde nabudúce uvidíte odstavený autobus na Autobufovej zastávke ČSAD, neváhajte, vyberte si destináciu a zažijete poriadnu jazdu.
Lukáš Božik
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára