STRETNEME SA O ROK NA DIVADELNEJ NITRE

Festival Divadelná Nitra vznikol pred dvadsiatimi rokmi. Uviedol nielen inscenácie zo Slovenska, ale ako jediný uvádza aj hry zahraničnej tvorby. Avšak čo tento festival znamená pre zahraničných kritikov a recenzentov? Čo ich priťahuje opäť na túto udalosť? Tieto, ale aj iné otázky na diskusii, ktorú moderoval Jan Herbert, zodpovedali Andrea Tompa z Divadelného ústavu v Budapešti, Thomas Irmer, člen International Theatre Institut a Karel Král, šéfredaktor a zakladateľ časopisu Svět a divadlo.

Čo bolo a je vždy dôvodom navštíviť Nitru a jej divadelný festival? Vystihla to Andrea Tampa: „Uvedomila som si, že ísť na Divadelnú Nitru a počúvať a spolupracovať vám umožňuje získať prístup k úprimnej diskusii, ktorá neexistuje v krajine.“ Karel Král a Thomas Irmer hovorili o výbornej polohe festivalu a o priateľskej atmosfére, ktorá sa tu vždy nachádzala. Každý rok tu stretnú niekoho, s kým by radi diskutovali a po roku si s nimi opäť potriasli ruky. Divadelná Nitra je podľa nich výnimočná aj oproti Moskve alebo Parížu, a to tým, že v krátkom čase ponúkne vždy zaujímavý a kvalitný výber predstavení a uvádza režisérov svetového mena. „Zaujímavé je, že Slovensko má rozličné reakcie na festival,“ dodal Jan Herbert. V porovnaní s festivalmi, ktoré majú 50 rokov, tie dvadsaťročné vystihli svoj pravý moment, kedy vznikli. Divadelná Nitra je však výnimočná aj z toho dôvodu, že sa odohráva v nie veľkom meste, a teda, ako sa vyjadrila Andrea Tompa: „Nitra tým žije.“ Samozrejme, k tomu patrí „pridaná hodnota festivalu“ – festival spája veľa ľudí, komunikuje s nimi prostredníctvom inscenácií, ponúka rôzne pozoruhodné myšlienky atď. Karel Král dodal, že Divadelná Nitra predstavuje publiku iné divadlo, než na aké sú zvyknutí, a zároveň ponúka to najzaujímavejšie z domácej produkcie.

Diskusia otvorila aj otázku, či je lepšie mať na Slovensku jeden veľký festival alebo zopár menších tematicky rozdielnych podujatí. Reakcie boli rôzne. Andrea súhlasila s odôvodnením, aby medzi menšími nepanoval konkurenčný boj. Naopak, Karel Král s tým nesúhlasil a porozprával o troch festivaloch v Prahe, ktoré necítia medzi sebou konkurenciu. Je pravda, že situácia v Česku je iná, avšak dostatok finančných zdrojov podnecuje ku kreatívnemu priemyslu a tvorbe festivalov. Naznačil, že situácia v kultúre a tvorba festivalov môžu odzrkadľovať politickú situáciu v danej krajine. Tu sa však naskytla otázka, či dokáže slovenské divadlo konkurovať tomu zo zahraničia. Treba uznať, že mnoho slovenských divadiel nedosiahlo takú úroveň, aby sa mohli porovnávať so zahraničím. Soňa Šimková spomenula festivaly študentských divadiel aj ako na festivale v Nancy vyhrali hlavnú cenu so svojou inscenáciou.

Ku koncu diskusie si šéfredaktor časopisu Svět a divadlo spolu so svojím redaktorom Jakubom Škorpilom pripravili pre Darinu Károvú menšie prekvapenie – meč a štít, aby aj naďalej viedla a bránila tento festival. Záver zo spomienok a reflexií na tému 20 rokov medzinárodného festivalu Divadelná Nitra je, že tento jedinečný festival bude mať vždy čo ponúknuť.

Lucia Holienčinová
foto: Collavino

MÉDEA – ŽENA ALEBO ŽIVOČÍCH?

Ginkasova Médea rozhodne strhla publikum. Postaviť dvojhodinové predstavenie prakticky na jednej herečke, to chce odvahu. Tentoraz sa to vyplatilo a festival Divadelná Nitra uzrel špecifickú interpretáciu Médei režiséra pôsobiaceho v Moskovskom divadle mladého diváka. Kama Ginkas priblížil mýtus uchu súčasného diváka.

Pokúsme sa na hlavnú hrdinku pozrieť z fyziologického i psychologického hľadiska. Kto je vaša Médea?
Vždy ma veľmi zaujímala hranica medzi človekom a zvieraťom. V každom z nás je čosi živočíšne. Možno sme dokonca viac zvieratá ako ľudia. Médea je necivilizovaný človek, poločlovek, prírodný človek, je blízka živočíšnemu svetu.

Médea prichádza na scénu odetá v kostýme pripomínajúcom utečencov alebo teroristov. Bolo vašim zámerom v inscenácii vyzdvihnúť týmto spôsobom tému domova, exilu a vlasti? Uvažovali ste v tejto súvislosti o teroristických udalostiach odohrávajúcich sa v Rusku?
Žiadne z mojich predstavení nemá priamy súvis s tým, čo sa deje v mojej vlasti. Diváci majú, samozrejme, určité asociácie, a preto je aj pre mňa ako pre režiséra jednoduchšie držať sa ich predstáv, ako im podsúvať svoje vlastné predstavy. Tie by totiž nemuseli vyvolať v divákovi žiadnu reakciu. Priznám sa, že ja som bol od začiatku kategoricky proti Médeinmu kostýmu. Napokon som ustúpil, lebo občas treba kostýmovému výtvarníkovi dovoliť, aby sa prejavil.

Javisko sa stáva obrovskou vytopenou kuchyňou, uprostred je vysoká vyhasnutá sopka. Hlavní hrdinovia prechádzajú z vody na suchú zem a naopak. Scénicky je inscenácia až surrealistická. Spolupracovali ste pri návrhu scény so scénografom?
Barkhin navrhuje scény všetkých mojich inscenácií. Poznáme sa už tak dlho, že našu spoluprácu možno porovnať so spolužitím s vlastnou ženou. V predstavení sa snažím parodovať prítomnosť tragédie. Na začiatku prichádza boh, cár, čosi starobylé a vznešené. Náhle si však zamočí nohy a odev a chystá sa podpisovať list o emigrácii. Tragédia tu vyznieva humorne. Čierny humor nám pomáha lepšie pochopiť tragédiu bytia.

Predstavenie je strohou montážou slov Senecu, Anouilha a Brodského. Básne Josifa Brodského často vkladáte do svojich inscenácií...
Josif akoby zobral moje myšlienky a dal ich do veršov. On našiel jazyk a výrazové prostriedky, ktoré najlepšie odrážajú moju bolesť a sarkazmus. Našiel aj intonáciu, ktorou sa moja generácia zvykne vyjadrovať. Nehovoríme o svojej bolesti priamo, vyznieva to melodramaticky. Vyjadrujeme bolesť sarkazmom. Len s týmto čiernym humorom môžeme hovoriť o tom, čo nás trápi.

Médea je stelesnením doby a stelesnením života. Má divák vnímať jej osud ako tragédiu medzi mužom a ženou?
Život si bez ohľadu na morálku, bez ohľadu na lásku berie svoje. Ja som mal na mysli tragédiu človeka. Avšak divák má slobodu. Nechávam čisto na ňom, ako si inscenáciu vysvetlí. Možno si veci vysvetlí inak, možno moju interpretáciu nepochopí, možno ju dokonca rozšíri a dá jej nový rozmer, ktorý som ja doposiaľ nevidel.

Monika Necpálová
foto: Jelena Lapina

GOMBÁROVA KRÁLIKÁREŇ

V rámci slovenskej sekcie sa na festivale Divadelná Nitra predstavilo martinské Komorné divadlo s inscenáciou Kubo (remake) v réžií slovenského režiséra Doda Gombára. Inscenačná história martinského divadla je s hrou Jána Hollého úzko spätá a aj to bol jeden z impulzov na jej opätovné uvedenie.

Inscenácia Kubo pokračuje v interpretačnej línií, ktorá ponúka, podľa slov samotného režiséra, „ľahko mystifikačný pohľad do tajomstva divadelného procesu a divadelného zákulisia“, do tajomstva poslednej skúšky. Režijná koncepcia je natoľko špecifická a vyhranená, až miestami prevyšuje sama seba. Divadlo na divadle, či skôr príbeh v príbehu, prináša neštandardný pohľad na klasickú slovenskú drámu. Prináša nového Kuba.

Jeden ročník konzervatória kedysi dávno inscenoval Hollého hru Kubo. Prešlo 15 rokov, veľa sa zmenilo a čosi sa stalo. Spomienky vyplávali na povrch a my sme svedkami snahy o návrat do starých dobrých čias. Nie je podstatný samotný dôvod či impulz, ale výsledok pokusu. Rozklad, ktorý so sebou prináša. Rozklad ľudský, morálny, etický, hodnotový. Realita, ktorá zmazáva všetky spomienky. Pudovosť až animálnosť vyhráva nad akýmikoľvek vznešenými pohnútkami.

Komixový začiatok predstavujúci štylizované obrazy sa postupne prelína do výrazného herectva. Charaktery vznikajú na charakteroch a herci hrajú hercov. Samotný herci sú počas celej inscenácie výrazní a presní. Civilnosť strieda štylizáciu a expresivitu s ľahkosťou bytia. Herci dôsledne pracujú s mimikou i s intenzitou a farbou hlasu. Ovládajú pohyb na scéne a využívajú všetky možnosti scénografie. Mizanscény sú nielen estetické, ale i významovo presné. Dôležitým prvkom inscenačnej koncepcie je výtvarná zložka. Scénografiu tvorí králikáreň s pletivom, vo vnútri ktorej sa nachádza šesť dverí a stom, s ktorými herci neustále pracujú. Rebrík predstavujúci únik z klietky využíva však jediná z postáv. Práve Kubo, ktorý je mimo dediny, mimo králikárne. Charakterotvorné kostýmy dopĺňajú estetickosť inscenácie a vytvárajú akúsi dobovú neurčitosť. Napriek dejovým zmenám a prechodom z príbehu do príbehu si inscenácia zachováva rytmus a spád, až sa postupnou gradáciou stáva spleťou vulgárností a prostých opileckých prejavov. Vrcholí králičími hlavami, ktoré si herci nasadzujú. Rozklad všetkého. Premena ľudí na pudové zvieratá je zavŕšená charakteristickým škrabaním a chumáčikmi srsti.

Celkom mimo celého diania stojí samotný Kubo. Bábka v rukách ostatných, prostý jednoduchý Kubo, s ktorým si každý robí, čo chce a potrebuje. V tomto prípade bolo veľmi efektné použitie skutočnej bábky, ktorá napokon uzatvára celú inscenáciu. Kubo nakoniec v slivkovom obleku splynie s prostredím a stráca sa. Krehký záver pri tónoch Radiohead len umocňuje smiech cez slzy vinúci sa celou inscenáciou. Túžba po majetkoch a peniazoch zapríčinila rozklad postáv z Hollého Kuba. Túžba ujsť z reality a vrátiť minulosť priniesla rozpad Gombárovým postavám. Prostriedky sa menia, no záver zostáva rovnaký. Zvíťazili pudovosť a realita bežného života.

Katarína Cvečková
foto: Braňo Konečný

LABUTIE PREKVAPENIE

Takmer každý bežný ľudský tvor má svoje tajomstvo v podobe drobnej úchylky. Niekto obdivuje mončičákov, niekto má panický strach z klaunov a iný... môže byť zamilovaný do labute. Takáto zvláštnosť je témou zápletky Naivného divadla Liberec. Jeden princ a jeho láska k labuti, ktorej bolo včera povolené vzplanúť na doskách divadla Karola Spišáka.

Labuť, ako to už raz v rozprávke musí byť, nie je len obyčajná labuť, ale zakliata princezná. A práve takáto maličkosť spúšťa rad dejových uzlíkov, ktoré kľukatou cestičkou humorných zvratov, vedú až k šťastnému koncu. Je prirodzené, že proti tejto princovej láske sa postupne postaví viacero komických postavičiek. Matka kráľovná, ktorá neváha použiť maskovanie, aby skutočne odhalila princovu zvláštnu lásku. Zamilovaný lesný ded Červenofúz, ktorý princeznú premenil na labuť, lesná víla Aranka a malý, večne na zábavu mysliaci škriatok Haťapaťa. Sú to však práve poslední dvaja menovaní, ktorí vedia, kedy je správne otočiť sa na stranu dobra a predísť tragickému koncu. Vlastnou vzburou prelomia ich dlhoročné utláčanie zo strany Červenofúza spojené s neustálym nutkaním premieňať ich na kýblik, panelák, prípadne sovu.

Autorka textu Iva Peřinová voľne adaptovala textovú predlohu libreta Labutie Jazero. Toto libreto pretkala špecifickým humorom a vložila do rúk Antonína Dvořáka. Ten s bábkohercami Naivního divadla nacvičil dynamickú a čarovnú inscenáciu, ktorá dokáže osloviť najmenších, ale smiech vyvoláva najmä u tých starších. Príbeh je popretkávaný dvojzmyslami a narážkami, ale aj špecifickým parodickým humorom. Situácie, v ktorých za Čajkovského melódie tancujú bábkové labute nacvičenú choreografiu, pričom jedna ostáva očividne mimo rytmu. Scény s Haťapaťom a Arankou. Tieto a mnohé ďalšie nie sú iba vtipné, ale nechávajú vyniknúť aj skúsenosti v práci s bábkami a celkovú zohratosť hercov, ktorí ich vedú.

Bábky a scéna sú ďalšou dôležitou súčiastkou do konštrukcie poetiky celého predstavenia. Premeny falošnej princeznej na vílu Aranku, ale aj záverečná premena princeznej na labuť sú divadelne efektné. Jednoduchým bábkarským trikom sa tak divákove oči stávajú svedkami nejednej metamorfózy. Podobne efektne pôsobia aj čarodejnícke kúsky Červenofúza, pri ktorých sa na scéne objavuje dym, ako aj destilácia brusnicovice, z ktorej čerpá temný lesný ded svoju silu. Vysoké paravány, ktoré sa v prestavbách rôznorodo otáčajú a menia, evokujú finančne náročné baletné produkcie najvyššej úrovne. Odlišná ostáva ich veľkosť a fakt, že na samotné ovládanie stačí pár ľudí. Tí sú pri prestavbách zruční a svoju prácu dopĺňajú o pohyby, ktoré vysoký balet parodujú. Bábkové presahy hercov však neuvidíme iba v scénických zmenách, ale aj v niektorých obrazoch. Niekedy v podobe hláv nasvietených na červeno symbolizujúcich brusnice, inokedy mnohohlasne spievajúcich jednu z viacerých piesní. Pesničky a všeobecne všetky zborové prejavy boli dôležité pre pohyb deja, ale rovnako aj pre pobavenie diváka. Veď princezná-labuť by sa bez nich s princom nevedela vôbec porozprávať a určite by utrpelo aj výborne našliapnuté tempo celej inscenácie.

Predstavenie prinieslo do Nitry divadelné odľahčenie, ako aj vnútorné podnety pre každého jedinca. Keď nabudúce uvidím labute, určite rozdrobím nejaký rožtek. Nikdy nemôžem vedieť, či jedna z nich nie je princezná a či sa do nej náhodou nezamilujem.

Miloslav Juráni

RÓBERT ALFÖLDI: ĽUDÍ BY SOM NAJRADŠEJ SKROTIL

Na utorkových festivalových raňajkách sme sa rozprávali s maďarským režisérom, pre ktorého Divadelná Nitra znamenala prvú medzinárodnú zastávku kariéry. Robert Alföldi dnes už „šéfuje“ maďarskej národnej scéne, do Nitry priniesol Poľovnícke scény z Dolného Bavorska.

Na festivale ste sa objavili po desiatich rokoch. Zmenil sa Nitra v priebehu dekády?
Bol som tu síce len tri dni, no môžem povedať, že mesto je úplne iné. Všetko je krásne vyzdobené. Čo sa ale nezmenilo, je fakt, že zrejme ide stále o najvýznamnejší medzinárodný divadelný festival v strednej Európe. Navyše, dvadsiaty ročník takéhoto podujatia je úctyhodné číslo. Túto skutočnosť dokážem oceniť, s financovaním takýchto podujatí to v Maďarsku totiž nie je oveľa lepšie.

A čo Vaša premena od poslednej návštevy?
Už som starší, do tvorby sa už nepúšťam tak bezhlavo, ako tomu bolo napríklad pri mojich predošlých návštevách tohto festivalu. Navyše sa zo mňa stal riaditeľ maďarskej prvej scény.

V čom vidíte aktuálny význam inštitúcie národného divadla?
Myslím si, že aj na tom mojom „gazdovstve“ sa predovšetkým snažíme hovoriť o súčasných problémoch, ktoré práve otriasajú maďarskou spoločnosťou. Vyťahujeme ale i témy z minulosti či dokonca z budúcnosti. Aj pri hrozbe rozporuplného prijatia nám to rozhodne stojí za to. V prvom rade chceme teda vytvárať živý dialóg s divákmi. Stále totiž naivne verím, že divadlom môžem zmeniť chod vecí, ktoré sa mi nepáčia.

V Poľovníckych scénach... sa vyrovnávate s otázkou tolerancie v rámci určitej komunity. Je maďarský národ tolerantný?
V tejto inscenácií rozmýšľame nad problematikou odlišovania sa od spôsobu, akým žije väčšina ľudí. Odlišnosti prinášajú ľuďom nie zvedavosť, ale práve strach. Tento neduh sa musíme naučiť prekonávať.

Na Divadelnej Nitre ste sa dosiaľ prezentovali s inscenáciami veľkých klasických drám. Je toto obdobie už za Vami?
Nenachádzam sa v nijakej tvorivej fáze, stále inscenujem i klasické hry. Rozhodne si ale myslím, že je najlepšie, ak si režisér skúsi všetko. Tak ako nie som vegetarián, ani v divadle si nevyberám.

Divadelná Nitra odštartovala projekt Paralelné životy. Ako sa život v Maďarsku zmenil po revolúcií v 89.?
Ja by som v tomto prípade nehovoril o revolúcií, skôr išlo o štátny prevrat. Najskôr sa totiž musíme naučiť v tomto novom usporiadaní žiť, naučiť sa demokracii, slobode, akceptovať rozličné zmýšľanie, odlišné zvyky. Určite však tento prevrat znamenal pre maďarskú spoločnosť veľkú zmenu. Konečne máme opätovne možnosť si uvedomovať osobitnosť každého jedinca, takýto prístup bol totiž v našej krajine dlhé roky potlačovaný. Maďarská spoločnosť konečne dospieva.

Existuje nejaká ľudská vlastnosť, na ktorú by ste najradšej poľovali?
Takáto vlastnosť neexistuje, ľudí by som naopak najradšej skrotil.

Dominika Široká
foto: Gordon Eszter

DIVADELNÁ NITRA PROVOKUJE

EXTRA 20 prináša unikátny projekt Intersekcia: Intimita a predstavenie. Projekt je súčasťou Pražského Quadriennale, najväčšej a najvýznamnejšej akcie v oblasti divadelného dizajnu na svete. V júni sa v Prahe predstavili diela tridsiatich umelcov z celého sveta, ktoré sa v priebehu tohto a budúceho roku ukážu na viacerých európskych festivaloch. Divadelná Nitra je ich exkluzívnou zastávkou na Slovensku.

Čo vlastne uvidíme? Najviac reakcií (či už kladných alebo záporných) vzbudzuje portugalská performancia Pánslečnaslečnapán (utorok 27.9., 20.30-22.30 h, Staré divadlo Karola Spišáka, Čitáreň). Predstavenie je konfrontáciou divákov s troma nahými telami. Intersekcia ponúka ešte bohatší program v stredu 28.9. od 10.00 do 19.00 h v priestoroch Starého divadla Karola Spišáka. Lotyšský Putovný učiteľ tanca naučí tango každého, kto sa odváži vstúpiť na tanečný parket. Inštalácia Uzavretý obvod, otvorené trvanie ponúka Dialóg – dialóg dychu človeka a fotosyntézy prebiehajúcej v rastlinách, zvukovú inštaláciu Mikádo založenú na scéne z filmu Šepoty a výkriky a expozíciu Exponát č. 10, ktorá je poctou remeselnej zručnosti v scénografii a v ďalších divadelných profesiách.

Lenka Káčerová

„A AKÁ BUDE ÚRODA?“

Štvrtý deň festivalu predstavil jedného z najvýznamnejších súčasných ruských režisérov. Priniesol príbeh ženy a sugestívnu hereckú výpoveď. Priniesol Médeu.

V moskovskom Divadle mladého diváka sa úspešný režisér Kama Ginkas posúva ďalej od archetypálnej podvedenej ženy a krutej matky a vytvára nové interpretácie. Z príbehu ženy trpiteľky a pomstiteľky tvorí intímnu výpoveď o vzťahu medzi ženou a mužom. O láske, zrade, nenávisti, túžbe po oslobodení a nevyhnutnosti pomsty. Stret tragického príbehu s banalitou bežného ľudského života.

Inscenácia mieša prvky antiky a súčasnosti, pracuje s neurčitým priestorom a časom, medzi realitou a fantáziou. Príkladom toho je príchod kráľa Kreóna v okázalej antickej maske, z ktorej vychádza krehký starec v obleku. Pocit neurčitosti umocňuje aj premyslená koláž troch textov – antickej tragédie od Senecu, súčasnej Médei od Jeana Anouilha a básní Josifa Brodského. Rovnako pôsobí scénografia oscilujúca medzi skutočným a ireálnym svetom, ktorá vytvára chladný pocit beznádeje. Na úpätí emocionálnej sopky, v kúpeľni zatopenej vinou a slzami, s fľašami od alkoholu a domácimi spotrebičmi.

Médeina sila spočíva v animálnosti a pudovosti, ktorá sa v nej prebúdza i v horúcej barbarskej krvi, ktorá prúdi jej žilami a doženie ju k samotnej krajnosti. Jej jedinou možnosťou vyslobodenia sa stáva krutá pomsta a následný „katarzný vzlet do výšok“. Autentické herectvo Jekateriny Karpušiny sa pohybuje medzi expresivitou a intimitou, krikom a šepotom. Je Médeiným obvinením i obhajobou. Jej precízna práca s hlasom dokáže zmeniť milujúcu matku na nebezpečnú šelmu.

Ginkasov Iáson je mužom s jediným možným východiskom. Šialená a ničivá láska dvoch ľudí sa mení na život plný nenávisti a strachu až postupnú túžbu po vyslobodení. Vyslobodení v podobe pokojného života s novou, mladou a najmä nevinnou ženou, na vysokom vladárskom poste, s nákupom v igelitkách. Igor Gordin ako citlivý Iáson vzbudzuje u divákov skôr pochopenie ako odsúdenie.

Voda ako symbol viny funguje počas celej inscenácie. Jediná Médea je schopná postaviť sa svojej vine priamo. Chodí po vode bosá, či sa v nej doslova kúpe. Kreón, aby zostal nestranný, má na nohách nasadené vysoké antické koturny. Pod vplyvom Médei ich však stráca a napokon v „bazéne viny“ končí vladár celý. Samotný Iáson kráča vodou v nepremokavých gumákoch...

Práca so svetlom a vodou, emotívna hudba, Čechovovsky znejúce nejasné výkriky a detský plač zapadajú do skladačky viny a bezvýchodiskovosti. Vo vzduchu visí neustále tušenie hrôzy, výčitky a pach prichádzajúcej smrti. Samotná scéna zavraždenia detí je náhla a takmer bez emócií. Akt premyslenej pomsty a nie vrchol iracionálnej pudovosti.

Poémy ruského básnika Josifa Brodského prinášajú do inscenácie úvahy o tragédií, v zmysle antickom i osudovom. Vecné historické texty ich prenikajú svojou banalitou. A práve taká je Ginkasova Médea – vznešene a pateticky tragická a pritom všedne a reálne smutná. „A aká bude úroda?“

Katarína Cvečková
foto: Jelena Lapina

RASTISLAV BALLEK: DIVÁKA NETREBA ŠETRIŤ

Na Divadelnej Nitre sa už viackrát prezentoval ako režisér. Z ceremoniálu dosiek si jeho inscenácie odniesli nejedno ocenenie. Tento rok sa ale objavuje v novej pozícii. Kurátor výberu slovenských inscenácií Rastislav Ballek.

Ako sa cítite v pozícii kurátora výberu slovenských inscenácií?
Ako sa cítim? Cítim sa ťažko. Výber je v tomto roku zosobnený, nejde o výber dramaturgickej rady. Ak sa niekomu nebude páčiť, vie, za kým má ísť.

Pre festival ste vybrali štyri inscenácie. Napichovačov a lízačov z produkcie SkRATu, Absolventa v réžii Jakuba Kroftu, Kuba od režiséra Doda Gombára a nakoniec Kuchyňu v réžii Zoltána Balázsa. V čom táto štvorica vyčnieva v celoslovenskom kontexte?
Výber bol subjektívny. Ako som povedal, tento rok nešlo o konsenzus, ale o osobný vkus a preferencie. Všetky štyri vybraté inscenácie ma oslovili a boli pre mňa zaujímavé, každá iným spôsobom.

Najčastejšie skloňované inscenácie tohtoročných nominácií na Dosky – Gazdova krv a Coriolanus – sa vo Vašom výbere neobjavili. Mali ste asi iné kritériá ako väčšina slovenských kritikov. Môžete (ne)prezradiť tajomstvo, akým spôsobom ste ich vyberali?
Ako režisér vnímam v predstavení najmä výklad, koncepciu a interpretáciu. To je pre mňa najdôležitejšie. Aj keď ja by som možno volil iné prostriedky ako režisér danej inscenácie, stotožňujem sa s cieľom, ktorý majú, podľa môjho názoru, všetky vybraté inscenácie – a to vypovedať. Nezabávať publikum v zmysle rozptýlenia, ale koncentrácie a katarzie. To v divadle považujem za oveľa zábavnejšie. Samozrejme, skromne predpokladám, že vo svojich umeleckých preferenciách nebudem sám. Je zrejmé, že mám iný vkus ako tí, čo vyberali nominácie na Dosky. To, že sme sa spolu minuli, nech sa pokojne stane predmetom nejakej diskusie. Rád sa jej zúčastním.

Polovicu vybraných inscenácií majú „na svedomí“ hosťujúci zahraniční režiséri. Zoltán Balázs je z Maďarska, Jakub Krofta je Čech. Je tento zahraničný výber len náhoda?
Náhoda to zrejme nie je, skôr paradox. Koniec koncov, ani Dodo Gombár (režisér Kuba, pozn. redakcie) nie je už celkom slovenský režisér – ťažisko jeho práce je už dlhé roky v Čechách. V kontexte slovenského divadla to určite niečo znamená.

Opýtam sa teda banálnu otázku. Ako sa podľa vás darí slovenskému divadlu?
Je to ako v známom vtipe: „Boh je mŕtvy, Nietzsche je mŕtvy, štrukturalizmus je mŕtvy... a ani ja sa necítim najlepšie.“

Bolo pre Vás v tejto sezóne niečo vysloveným sklamaním?
Nerád by som menoval. Sám som režisér, a teda aj veľmi zlý divák. Trochu som bol sklamaný z toho, že sa, podľa môjho názoru, mnohí divadelníci izolujú sami pred sebou a pred svetom. Ostávajú uzavretí vo svojich mestách a regiónoch, vo svojich poetikách a metódach... Ako keby im stačila pohodlná symbióza s miestnym divákom, ktorý je väčšinou aj kamarát a fanúšik. Nezaujíma ich, čo robia iní, ako to súvisí s ich vlastnou prácou. Nemajú ambície nanovo definovať poslanie divadla vo vzťahu k skutočnosti a chýbajú im aj ambície porovnávať sa so svetom. To je môj pocit.

Takže máte pocit, že na Slovensku neprebieha tvorivý dialóg? Neprebieha ani dialóg s Európou, alebo aspoň v rámci V4?
Nie, neprebieha. Divadlo je fenomén, ktorý má konfrontáciu v popise práce. Atraktívnosť divadla je priamo závislá od toho, nakoľko je konfrontačné. Opakovať stále tie isté veci a predkladať ich publiku ako overené je pre mňa neakceptovateľné. To je niečo, čo ja v divadle znášam veľmi ťažko.

Na Slovensku sa postupne objavujú divadlá s istou špecifickou poetikou. Nemáte však pocit, že väčšina kamenných divadiel sa poetikou veľmi neodlišuje?
To súvisí so vzťahom k publiku. Divadelníci sa s publikom dostali do takého zvláštneho, „vražedného“ objatia. Jeden druhého dusia tým, že si vyjadrujú náklonnosť. Ja by som si predstavil diváka omnoho agresívnejšieho v tom, čo sa mu páči alebo nepáči. Naopak, aj oveľa agresívnejších divadelníkov. Agresívnejších v ponuke, ktorú smerujú do publika. Problémom slovenského divadla nie je divák sám o sebe a rovnako ani herec či režisér. Problémom je ich pokojná, ničím nerušená symbióza. Svet sa už v definícii toho, čo je divadlo a divadelný zážitok, dosť posunul, ale my sme sa neposunuli. Stále sa tešíme najviac z toho, že diváci majú radi hercov a herci divákov. To sa považuje za základné kritérium. Pozrite sa do Maďarska, do Poľska, do Ruska. Tam diváka nikto nešetrí. Tam s rozkošou divadelníci dupú po diváckom vkuse, mrave, predsudkoch, ale aj skutočných hodnotách. Prečo nie. Myslím, že aj naše publikum by nám nakoniec bolo vďačné, keby sme ho menej šetrili.

Vo Vašej tvorbe ste sa v minulosti zamerali na výrazné osobnosti slovenských dejín (Hollyroth). Vaša posledná réžia Čičvákovej hry Kukura je svojim spôsobom kritika tunajších pomerov v kultúre. Máte pocit, že na Slovensku chýba väčšia sebareflexia domácich reálií?
Chýbať bude vždy, lebo sebareflexie nie je nikdy dosť. Ale sebareflexia je, podobne ako politika, pánske huncútstvo. Rozhodne to nie je náš národný šport. Ak by sme očakávali, že by nejaká inscenácia mohla iniciovať širšiu celospoločenskú diskusiu o našich dejinách, boli by sme naivní. Mne sa zdalo, že treba slovenskú realitu a tradíciu preskúmať divadelnými prostriedkami. Moja motivácia bola teda čisto divadelná.

Vaša posledná réžia hry Kukura mala tendenciu spoločensky zarezonovať. Mohlo sa tak stať, ale nestalo sa. Máte pocit, že ľudia nechcú načúvať?
Ja si nemyslím, že zarezonovalo alebo nezarezonovalo. Skôr si myslím, že reflexia divadla sa u nás vždy potáca medzi páčilo a nepáčilo. No a to nie je reflexia. Páčilo-nepáčilo, to poviete aj na hokeji, aj v cirkuse, ale reflexia to nie je. Dokonca aj keď sa nám niečo naozaj páči, môže to byť dôvod, aby sme sa tým ďalej do hĺbky nezaoberali.

Vami inscenované hry Tiso a Hollyroth už Dosky získali. Rovnako aj herci, ktorí v nich vystupovali – Marián Labuda a Róbert Roth. Tento rok bola na Dosky nominovaná Jana Oľhová za najlepší ženský výkon. Máte skrátka dobrý nos na hercov, ktorých do svojich réžií obsadzujete? Viete ich dať do pozície, v ktorej sa cítia dobre?
Vždy je úžasné spojiť zámer aj reflexiu a všetko ostatné, čo k tomu patrí, so skvelým hercom. Všetky nominácie, ktoré spomínate, sú v podstate monológy. Monologická forma dáva vyniknúť herectvu a konkrétnemu hercovi. Ja v tom vidím najmä to, že tí, ktorí to hodnotia a vyberajú, majú jednoducho čas na to, aby si uvedomili akým spôsobom môže byť herec v divadle sugestívny.

Máte teda aj nejakých obľúbených hercov? V Tisovi ste pracovali s Mariánom Labudom, v inscenácii Hollyroth s Robom Rothom a Váš Koniec hry v SND ich predstavil oboch. Je to pre vás tá najvyššia kvalita?
Ja, samozrejme, považujem herca za najvyššiu kvalitu v divadle. Sám sa rád pozerám na herecké monológy alebo na hercov, ktorí na veľkej ploche vedia ukázať, čo v nich je. Takže môj obľúbený herec je dobrý herec. Nie sú to len tí vymenovaní, ale aj oni to nepochybne sú.

Divadelná Nitra oslávi tento rok svoje 20. výročie, Vy rovnako tento rok oslavujete jubileum. Inscenačne ste sa tu predstavili už štyrikrát, prvýkrát v roku 1997. Ako sa za ten čas zmenila divadelná Nitra?
Na toto neviem odpovedať, pretože nie som pravidelným návštevníkom Divadelnej Nitry. Pravdupovediac, mám trochu problém s festivalmi. Príliš veľa divadla naraz trochu znižuje citlivosť a deformuje nároky, ktoré na dobré divadlo máme. Tento rok som si vyskúšal funkciu kurátora slovenského programu, takže budem po prvýkrát na celom festivale aj ako divák.

Máte šancu nejakým spôsobom sledovať čo sa deje mimo Bratislavy? Sledovať divadelnú aktivitu na mimobratislavských scénach?
Dlho som pôsobil v mimobratislavských divadlách, takže sa v rámci možností snažím sledovať prácu svojich priateľov a bývalých kolegov. Tohto roku o to viac, že ma k tomu nútila funkcia kurátora.

Akú inscenáciu chystáte najbližšie a kde ju budeme môcť vidieť?
Momentálne pripravujeme Aischylovu Oresteiu v SND. Premiéra by mala byť v septembri budúceho roku.

Antika sa v dnešnej dobe na Slovensku príliš nenosí.
Dá sa povedať, že dozrel čas. Respektíve antiku treba na slovenskom javisku rehabilitovať. Dlho tu vládol predpoklad, že náš divák nie je na antiku zvedavý. Možnože ani sám divák nevedel o tom, že sa ho ktosi snaží takto ohľaduplne šetriť. Pre obidve strany to bude nová skúsenosť.

Miloslav Juráni
foto: Collavino

ALFÖLDIHO POĽOVAČKA

Po desiatich rokoch sa na nitriansky festival vrátil maďarský režisér Róbert Alföldi, a síce s najoceňovanejšou maďarskou inscenáciou sezóny. Poľovnícke scény z Dolného Bavorska na festivale vymenili prostredie divadelnej skúšobne budapeštianskeho národného divadla za sálu nitrianskeho Parku kultúry a oddychu.

V tomto nešťastnom „saténovom“ priestore obviňuje kruhovým zomknutím publikum zo všadeprítomnej netolerancie, pokrytectva a primitivizmu. Alföldi divákov usadí na nepohodlné plátenné vrecia a vťahuje tak hľadisko do krútňavy prísne hierarchizovaných dedinských vzťahov. Pomocou scénografie ponára mikrosvet anonymnej dediny na morálne dno. Čo sa však vypína nad týmto metaforickým údolím? Predstavuje stupňovitá železná konštrukcia svet mimo komunitu, je symbolickým miestom úniku alebo skrátka len pohodlnou alternatívou možného odchodu zo scény? Explicitné prostredie miestneho lokálu, kôlne či obytného bytu je vizuálne atraktívne, scénografiu však dopĺňa i symbolické parožie či už spomínaná minimalistická neurčitá konštrukcia. Spoločne však scénografia rozhodne neevokuje bavorskú dedinu. Univerzálny text Martina Sperra totiž výborne funguje i na maďarskom vidieku. V nitrianskom prostredí dokonca evokuje pálčivú slovensko-maďarskú otázku.

Poľovnícke scény neustále krúžia okolo potreby človeka fungovať v rámci určitého spoločenstva. Pre Barbarinho syna Abrama je nová komunita vidinou nového začiatku, šancou uniknúť pred vlastnou minulosťou i sebou samým. V dedine však môžeme na priehľadných typoch odčítať celú škálu slabošstva neefektívne maskovaného pokrytectvom. Vďaka dôslednému herectvu im však dokážeme tieto masky okamžite „strhnúť“. Mier síce v „Bavorsku“ zavládol už pred dvoma rokmi, no atmosféra v dedine je skutočne dusná. Dôvodom nie sú len bublajúce prepletené vzťahy. Ľudská krutosť sa totiž neprejavuje len počas vojny, objektom šikany priam nacistického rozmeru sa stávajú miestni evanjelici, prisťahovalci a najnovšie i homosexuál Abram. Ten si ani nestihne vybaliť kufor a stáva sa štvancom, od ktorého sa zbabelo dištancuje i vlastná matka. Priateľka Tonka sa tiež stáva objektom pohŕdania a výsmechu, no od miestnej komunity je natoľko závislá, že dedinu nechce za žiadnych okolností opustiť. Poplatný kňaz, čoby predstaviteľ morálnych hodnôt, je vo väčšine prípadov len pasívnym pozorovateľom. Po Tonkinej vražde sa ale okamžite mení na svojského spovedníka vyšetrujúceho vraždu. Na kázeň je už ale neskoro, komunitu už zrejme nič nezachráni.

V závere nás primátor pozýva na bizarnú oslavu. Vinník je polapený, rozsudok vynesený. Ironická bodka je plná piva a klobás, neuhasí túžbu po ďalšom mäse, ktoré by mohli rozomlieť.

Dominika Široká
foto: Gordon Eszter

TAJOMSTVO ZAVÁRANINOVÝCH POHÁROV ODHALENÉ!

„Robíte reklamu tradičnej zaváraninovej strave?“ spytuje sa okoloidúca babička dievčat sediacich na zemi. „Ale kdeže! Propagujeme Divadelnú Nitru.“ Všetkým ľuďom na pešej zóne sa od tej chvíle začali zbiehať slinky na festivalovú produkciu.

V pondelok popoludní sa na chvíľu život na nitrianskej pešej zóne zastavil. Kvôli spontánne zorganizovanému flash mobu. Prenikavé pískanie usadilo na dlažbu desiatky dobrovoľníkov pôsobiacich na festivale. Ďalší zvuk predznamenal spoločné otvorenie zaváraninových pohárov, ktoré si dobrovoľnícka família niesla pod pazuchou so sebou. A hor sa do papania! Mňam! Dobrovoľníci roztrúsení na slniečku provokovali tajomnými pochúťkami všetkých dookola. Misia splnená. Bláznivým nápadom a spontánnosti sa medze nekladú. Hlavne keď sa všetci naraz rozhodneme poodhaliť svoje tajomstvá ukryté pod zaváraninovými viečkami.

Ak ste sa ani vy ešte nenajedli dosýta, neváhajte. Otvorte zaváraninové poháre a odhaľte tajomstvá svetoznámych režisérov. Jeden má rád kyslé uhorky, ďalší si oblizuje prsty po utopencoch, iný si pochvaľuje ananás. Tak ako sú rôzne chute autorov, režisérov, scenáristov, dramaturgov, tak sa odlišujú aj chute divákov. Festival však ulahodí každému. Zasadnite s nami za veľký festivalový stôl plný dobrôt!

Monika Necpálová

FESTIVAL HOSTÍ AJ DOMÁCE DIVADLÁ

V programe 20. ročníka Divadelnej Nitry nechýbajú ani inscenácie oboch nitrianskych divadiel. Zaujímavosťou je, že obe hry mali „pod palcom“ zahraniční režiséri.

Inscenáciu Absolvent, na motívy slávneho románu a filmu, uviedlo v pondelok večer v réžii Čecha Jakuba Kroftu Staré Divadlo Karola Spišáka. Dej hry sa začína oslavou Benjaminovho absolvovania školy a získania prestížneho vysokoškolského štipendia. Benjamin (Andrej Šoltés) je mladý, šikovný, ale trochu unudený mladý muž. Po oslave ho zvedie rodinná priateľka jeho rodičov, ktorá by mu mohla byť matkou – frustrovaná alkoholička pani Robinsonová (Oľga Schrameková). Všetko sa zamotá, keď sa zo školy na prázdniny vráti dcéra Robinsonovcov – krásna Elaine (Lucia Korená), do ktorej sa Benjamin zamiluje. Inscenácia voľne nadväzuje na hru Poondiate Vianoce (na motívy románu J.D. Salingera Kto chytá v žite), ktorú v SDKS režíroval takisto Krofta. Na rozdiel od Poondiatych Vianoc je však Absolvent o niečo vyhrotenejší. „Problémy, ktoré má Benjamin v príbehu, sú extrémnejšie. V 60. rokoch film spôsobil veľký rozruch svojou témou. Dnes už vzťah mladšieho muža so staršou ženou nie je až taký nezvyčajný, ale stále je to téma, o ktorej sa hovorí,“ porovnáva režisér Jakub Krofta. Absolvent zaujal okrem témy aj scénou Zoji Zupkovej. Jej jadro tvorí konštrukcia v tvare trojposchodovej torty, z ktorej sa postupne stala posteľ, bar, stolík či sprcha. Celým dejom sprevádzala živá kapela hrajúca piesne z filmu od Simona a Garfunkela v aranžmánoch Vratislava Šrámeka.

Divadlo Andreja Bagara uvedie v stredu hru Kuchyňa pod vedením maďarského režiséra Zoltána Balásza. Najmä jeho režijný prínos hru posúva k užšiemu okruhu divákov. „Pracuje s rytmom, precíznosťou, jednoducho svojím štýlom divadla, ktorý je trochu iný, ako sme naučení robiť my. Posúva nás to vpred a myslím, že aj divákov to niekam posunie. Predsa len, na scéne je sedemnásť ľudí na malom priestore,“ hovorí o práci s režisérom nitriansky herec Martin Nahálka. Hru napísal britský dramatik Arnold Wesker v roku 1952, stále je však aktuálna. Pri jej sledovaní sa ocitnete v zákulisí jednej reštaurácie – v jej kuchyni. Miestnosť plná ľudí najrôznejších národností, vierovyznaní, sociálnych statusov pripomína rušné mravenisko. Hraničné stavy, vybičované emócie – nenávisť, priateľstvo, láska, strach, zrada, žiarlivosť. To všetko vytvorí atmosféru fascinujúceho sveta pod pokrievkou prikrývajúcou ľudské vzťahy a spoločnosť. Svet kuchyne sa stane pomyselnou babylonskou vežou. Alebo dominom. Ak sa jedna jeho zložka pomýli, celé zoskupenie sa rozsype. Náročnú choreografiu pre sedemnásť hercov, ktorí sú všetci počas celej hry na scéne, pripravil András Szöllösi. Inscenácia premenila obe nominácie na tohtoročné ocenenia Dosky. Ceny za najlepšiu scénografiu a kostýmy si prevzal Péter Polgár.

Zaujímavý pohľad na spoločnosť a vzťahy v nej si v rámci Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra môžete pozrieť v stredu 28.9. 2011 o 17.00 h v Štúdiu DAB.

Lenka Káčerová
foto: Juraj Schramek (Absolvent),
Ctibor Bachratý (Kuchyňa)

AKO SA VYROVNÁVAME S MINULOSŤOU

Aké boli naše životy v 20. storočí? Ako sme žili naozaj a ako v odraze režimu a zväzkov tajnej polície? Na tieto otázky hľadá odpovede projekt Paralelné životy – 20. storočie očami tajnej polície, o ktorom sme sa rozprávali s kurátorom Jánom Šimkom.

Téma pamäti nie je pre DN až taká cudzia. Aké boli impulzy k vzniku projektu „Paralelné životy“?
My sme sa nejakým spôsobom zaoberali stredoeurópskymi identitami už aj v minulosti. Téma pamäte sa okolo Nitry pohybuje a prišla nám v istom zmysle zaujímavá. Asi je tá téma vo vzduchu a asi sa o tom v poslednom čase rozpráva. Možnože už menej, bez emócii, než keď sa otvorili archívy tajných polícii, čiže už sú istý čas prístupné a prebehla vlna spracovávania tej témy v rôznych publicistických médiách. Tým pádom je pre nás zaujímavé sledovať už nielen príbehy z archívov, ale aj to, ako otvorené archívy pracujú v spoločnosti. To znamená, ako sú politizované, ako s nimi kto pracuje. Už neskúmame iba samotný obsah archívov a to, čo pamäť obsahuje, ale aj spôsob, akým sa s ňou pracuje. Po istom odstupe je to pre nás zaujímavé.

Aké sú ambície tohto projektu, bude mať nejaké vyvrcholenie alebo je to skôr dlhodobejší projekt?
Je to dlhodobejší projekt a má dve časti. Prvá bude laboratórna, druhá bude umelecká. Ambíciou je v sieti spolupracujúcich inštitúcii – divadiel, pamäťových inštitútov a umelcov – vytvoriť v budúcoročnej, laboratórnej fáze akési „work in progress“ a spojiť pamäťové inštitúcie s divadelnými tvorcami. Pri nich by vznikli projekty, ktoré by ukazovali možnosti, ako divadelne uchopiť túto tému. A následne potom, po roku 2012, by malo byť súčasťou festivalu akési fórum týchto projektov, ktorého by sa zúčastnili aj potenciálni producenti a vybrali by si nejaké projekty. Následne sa aj festival s koproducentmi a partnermi rozhodne, s ktorými z projektov budeme pokračovať ďalej a dovedú sa do divadelného konca, či už to bude inscenácia, alebo paradivadelný projekt.

Ako vnímate politicko-spoločenské témy v kontexte slovenského divadla Vy? Badať u divadelníkov zmenu v prístupe k týmto témam?
Ja si myslím, že zmenu badať určite, pretože tieto témy sa v divadlách objavujú. Napríklad v Aréne – projekty, ktoré robí Rasťo Ballek. Takisto v roku 2009 sa na repertoári viacerých divadiel objavili pokusy o inscenácie k roku '89. Aj v prostredí nezávislého divadla je táto téma prítomná a pomerne často sa pracuje aj s dokumentárnymi materiálmi a sociálnymi a politickými témami. Takže myslím, že áno, myslím, že je tu prítomná a tá tendencia sa mi zdá rastúca.

Možno je to náročnejšie na zodpovedanie, ale v čom je to, že doteraz boli tieto témy v divadle tak málo reflektované?
Tie spoločenské témy boli neustále reflektované, len kód bol iný. Bol pravdepodobne zviazaný s generáciou, ktorá na to divadlo chodila. Takže divadlo pred rokom '89 hovorilo svojim divákom, zvlášť štúdiové a autorské divadlá, aj o týchto témach, no hovorilo iným divadelným jazykom. Potom nastala veľká zmena, ktorú tvorcovia museli spracovať, a to sa nedialo. A myslím si, že to bolo preto, lebo tú zmenu bolo treba nejakým spôsobom stráviť a neboli tu ľudia, ktorí by boli pripravení, schopní o týchto témach rozprávať. A asi preto to zaniklo, aj keď napríklad u Horáka, v prostredí autorského divadla, bolo tieto témy vidno. No jeho hry sa neobjavovali v repertoároch pravidelne. Bolo si treba asi zvyknúť, nájsť spôsob ako o týchto témach hovoriť, a najmä bolo treba, aby prišli tvorcovia, ktorí sú schopní nájsť nový divadelný jazyk. Taký, ktorý nebude o dvojitom kódovaní textu a nebude fungovať ako predtým. A to sa teraz pomaly deje.

Akú úlohu vo vašom umeleckom živote hrá téma spoločenských pamätí, čím vás fascinuje, čím je pre vás špecifická, pútavá?
Skôr sú to akési individuálne pamäte alebo individuálne histórie, ktoré ma zaujímajú. A obrátil som sa k takémuto materiálu v momente, kedy som nebol spokojný so žiadnymi dramatickými textami. Zdalo sa mi, že tie texty nie sú schopné vypovedať o tom, o čom chcem vypovedať ja. A dokumentárny materiál mi sedí omnoho viac, čiže to je vec osobnej preferencie a toho, že som v tých príbehoch vedel nájsť veci, ktoré ma inšpirovali.

Radovan Kuštek

ROMANA MALITI O DIVADLE SKRAT

Divadlo SkRAT je autorským divadlom s vlastnou poetikou a tvorí jedno z mála divadiel slovenskej nezávislej scény. Na 20. ročníku Divadelnej Nitry (ďalej DN) sa predstavila s inscenáciou Napichovači a lízači, ktorá vyvracia mýtus o delení ľudí na lovcov a zberačov. Jednou z hlavných protagonistiek je i divadelníčka a členka štábu DN Romana Maliti.

Minulý rok sa Divadlo SkRAT zúčastnilo festivalu DN s predstavením Mŕtve duše. Tentoraz sú súčasťou slovenskej sekcie hlavného programu Napichovači a lízači. Čo si myslíte, že je dôvodom opätovnej účasti súboru na festivale?
Nemôžem úplne odpovedať za divadlo SkRAT, pretože Napichovači a lízači sú prvý projekt, v ktorom som účinkovala. Myslím si však, že opätovné pozvanie nie je náhodné. SkRAT patrí medzi najzaujímavejšie divadlá na slovenskej nezávislej divadelnej scéne. Podpora takýchto súborov, sledovanie ich tvorby a prezentácia na medzinárodnej platforme by mali byť priority tohto festivalu. Nečudujem sa, že tu nie sú prvýkrát, aj keď s podstatne rozdielnymi inscenáciami. Mŕtve duše sú nonverbálne divadlo, čím súbor vybočil z toho, čo bežne robí. Väčšinou tvorí konverzačné inscenácie, ktorých texty vznikajú na princípe kolektívnej improvizácie. Mŕtve duše boli zlomom vo vývine divadla SkRAT.

Ako sa Divadlo SkRAT cíti v konfrontácií so zahraničnými súbormi v rámci DN?
SkRAT si razí svoju cestu už niekoľko rokov a má nejakú skúsenosť aj s hosťovaním v zahraničí. Neviem však, či hlavným cieľom je konfrontácia slovenského programu so zahraničným. Nazvala by som to skôr dialógom, stretnutím sa s inou estetikou. Názor na to si vytvoria skôr diváci alebo hostia festivalu.

Divadlo SkRAT je svojím spôsobom autorským divadlom. Ako prebiehal tvorivý proces na inscenácií Napichovači a lízači?
Herci sa pod vedením režiséra Dušana Vicena stretávali a komunikovali na rôzne témy, improvizovali scény a situácie, ktoré sa postupne fixovali do ucelených scén. Východiská a impulzy nám dával režisér, ktorý bol inšpirovaný najmä prostredím stredného manažmentu rôznych spoločností a firiem a problémami a názormi ľudí, ktorí žijú v takomto pracovnom prostredí.

Konfrontujete v rámci inscenácie divákov s nejakými otázkami?
Cieľom každého tvorcu je klásť si vlastné otázky a hľadať cestu k ich zodpovedaniu. Zároveň však aj nastavovať zrkadlo divákom, ktorí sedia v sále. Napichovači a lízači, to môže byť ktokoľvek, kto sa na predstavenie pozerá. Či už v pozícií submisívneho, podlízavého, alebo v polohe toho, ktorý sa snaží kontrolovať situáciu.

V Divadle SkRAT ste hosťovali prvýkrát. Ako ste sa v súbore i v spolupráci s režisérom cítili?
Cítila som sa veľmi príjemne. S Ľubom Burgrom sme túto tému rozvíjali už dávnejšie a spoluprácu sme si vyskúšali pár mesiacov pred vznikom Napichovačov a lízačov. V Košiciach sme vytvorili inscenáciu Exyt Víchod, ktorá je tiež autorským projektom Dušana Vicena a Ľuba Burgra. Tam som mala možnosť pochopiť spôsob práce a divadelné uvažovanie týchto tvorcov.

Katarína Cvečková
foto: Collavino

SKUTOČNE PRÁZDNY PRÍBEH

Predstavy o ľudskej apokalypse sa rôznia. Čo by sa však stalo vtedy, keby Zem ostala naďalej existovať. Čo by sa stalo vtedy, keby apokalypsa postihla iba dvoch ľudí?

Forced Entertainment do Nitry prináša kombináciu rozhlasovej hry v priamom prenose s čiernobielou grafickou novelou, ktorá využíva komixové motívy a prvky štýlu noir, to všetko vložené do lokalít klasického hororu. Prázdny príbeh pracuje s metódou rozkladu deja na obyčajný priebeh situácií, v ktorých je možno nájsť desiatky odkazov na súčasnú kultúru. Prítomnosť kreditných kariet, elektronickej dražby eBay a iných súčasných fenoménov naznačuje, že aj keď sa dej naoko zdá byť zasadený do budúcnosti, stále sa pohybuje v alternatívnom dnešku. Autor a režisér Tim Etchells v performancii paroduje všemocnú masovú kultúru, ktorou sme obklopení. Tá do nás na každom kroku tlačí tony všemožného balastu. Je ťažké jej nepodľahnúť a ešte ťažšie pred ňou úplne uniknúť. Pseudofilozofia, povrchnosť, všadeprítomná prázdnota. Práve tam mieria scény, v ktorých môžeme vidieť vytekajúcu krv, utekať takmer beznohého Jacksona či počúvať skuvíňanie nadržaného ducha.

Performancia je svojou minimalistickou scénografiou napojená na hercov. Tí sú usadení vo dvojiciach za stolíkmi na okrajoch javiska. Spája ich veľké centrálne plátno, pri ktorých „herecké“ strany pôsobia navzájom kontrastne. Vpravo sedia Kim a Jackson očistení od všetkých rekvizít, pre svoj prejav využívajúci len tú najzákladnejšiu techniku. Mikrofón, lampičku a texty. Naľavo sa nachádza dvojica ovládajúca mixpult, ktorá okrem počítačom modulovaných hlasov ostatných postáv vytvára aj všetky zvuky a celkový ruch. Tento kontrast sa napokon odráža aj do deja. Kim a Jackson sú osamelí a postavení proti celému svetu so všetkými jeho dostupnými zbraňami. Problémom diváka je otázka, čo sledovať skôr. Efektné obrázky deja, postupne sa meniace na ústrednom plátne, alebo hercov, ktorí síce ostávajú „len“ výbornými narátormi, ale v ich tvárach a jemnom pohybe možno sledovať záchvevy emócií a stotožňovanie sa s dejom.

Hlavné postavy sú proste dve zblúdilé duše. V deň, keď zbadajú, že z ulíc sa stratilo svetlo, začína sa ich nevšedný príbeh plný nástrah. Nástrah, ktoré by človeka zvyknutého na dnešnú kinematografickú produkciu nikdy neprekvapili. Streľba, útoky chrobákov, divá zver, zlí a deformovaní ľudia... To všetko ich čaká na ceste k vytúženému Jacksonovmu cieľu, k moru. Kim v jednej z replík vraví o tom, že nevie aký je rozdiel medzi nádejou a optimizmom. Žiadny. V situácii, keď ti „svet padá na hlavu“ sú nádej aj optimizmus rovnako zbytočné. Okrem vzájomného zblíženia neexistuje nič pozitívne, čo by ich počas cesty stretlo. Neprekvapí preto, že Kim na Jacksona kričí slová milujem ťa práve vtedy, keď očakáva jeho smrť. Ani to, že jeden z romantických náznakov ich vzájomnej náklonnosti sa odohráva na hotelovej posteli izby číslo 69 za zvukov súlože doliehajúcich z vedľajšej izby. Ten vzťah sa ďalej neposunie nikdy. Kim a Jackson neustále čakajú na vhodnejšiu príležitosť. Tá bohužiaľ nepríde. Príde len pre ľudí nepotrebné svetlo, ktoré necháva príbeh otvorený. Aj tak je jedno ako to skončí, ide predsa iba o prázdny príbeh.

Miloslav Juráni
foto: Hugo Glendinning

AUTOBUF PLNÝ PREKVAPENÍ

Zastávka ČSAD na Svätoplukovom námestí. Vodič Autobufu víta cestujúcich so slovami: „A kam cestujete?“ Je veľmi poriadny, všetci musia sedieť, na státie nikoho nepúšťa. Teda, až na jednu pasažierku. A tam práve začína predstavenie Divadla Bufet – Vodič.

Keď som šoférovi povedal svoju zastávku – konečná, odpovedal: „To sa mi páči“. Po chvíli som zistil, prečo. Ďalší dvaja herci totiž tiež cestovali na konečnú, pretože, ako vraveli: „Každý tam raz musí“. V priebehu asi desiatich minút sme sa všetci presadili podľa miesteniek, atmosféra v autobuse bola uvoľnená, všetci sme sa smiali. Zo začiatku pôsobilo predstavenie ako čisto humorná záležitosť. Protagonisti využívali slovné hračky, dvojzmysly, na strope nakreslili zverokruh a topánky im slúžili ako kyslíkové masky pri demonštrácii bezpečnosti počas jazdy.

Po čase však smiech vystriedala pochmúrnejšia tragikomická atmosféra. Začali sa riešiť vážnejšie životné situácie a úsmevné momenty prichádzali len ojedinele. Preniesli sme sa pritom cez kaviareň, svadbu, rozvod, tehotenstvo alebo pôrod. Pritom si herci neustále vymieňali roly a napätie sa v stiesnenom priestore autobusu dalo krájať. Keď som sa po skončení pýtal herca Jakuba Folvarčného, odkiaľ brali inšpiráciu, odpovedal, že zo života, pričom si svoje zážitky čiastočne upravili. Na druhej strane využili aj bežnú situáciu v autobuse, keď človek počas dlhej cesty uvažuje nad všemožnými situáciami a v hlave mu víria rôzne myšlienky. Autobus pre tento súbor nie je ničím novým, hrali v ňom už dve ďalšie predstavenia. Všetku akciu vo Vodičovi teda vytvárali priamo na jeho mieru a využili pri tom doslova každý kút či každé okno.

Herci však nepredviedli len dobre nacvičené predstavenie, inovatívne nápady či niekoľko krkolomných kúskov, ale aj svoje improvizačné schopnosti. Jedna staršia pani zjavne naozaj uverila, že cestuje v autobuse a tak, keď jej počas predstavenia zazvonil mobil, zdvihla ho so slovami „No, ja som teraz v autobuse...“ a ešte chvíľku pokračovala v rozhovore. Účinkujúcich to ale nevyviedlo z miery a pokračovali ďalej. Ak teda niekde nabudúce uvidíte odstavený autobus na Autobufovej zastávke ČSAD, neváhajte, vyberte si destináciu a zažijete poriadnu jazdu.

Lukáš Božik

VIVIANE DE MUYNCK: JAN LAUWERS JE JELEŇMI FASCINOVANÝ

Po raňajkovej diskusii Maji Hriešik s belgickými Needcompany sme sa rozprávali so spoluzakladateľkou a herečkou spoločnosti Viviane De Muynck. Zvyšok „kompánie“ už netrpezlivo čakal v autobuse, Viviane však v rýchlosti odpovedala na pár otázok.

Ako funguje Vaša spolupráca s Janom Lauwersom pri vzniku inscenácií Needcompany?
Prvotne zakaždým vychádzame z koncepcie, ktorú pripraví Jan. Ním pripravený text si spočiatku intenzívne čítame, prebieha diskusia na vytýčené témy. Neskôr sa zapája pohybová zložka, na ktorej tanečníci pracujú osobitne. Postupne sa ale nabaľujú ďalšie a ďalšie zložky, a tak sa svet jednej inscenácie stále zväčšuje.

Ako je to s osobným vkladom jednotlivých aktérov Domu jeleňov?
Pre Jana sa stala podnetom pre napísanie Domu jeleňov zmienená smrť brata jednej z tanečníc, vojnového novinára pôsobiaceho v Kosove. Nebol však zastrelený, zasiahol ho výbuch bomby. Nikdy však neostávame len pri prvotnom texte, postupne doň prenikajú i vklady ostatných členov spoločnosti. Po smrti mojej vnučky sa Jan napríklad rozhodol, že do príbehu zapojí i túto moju osobnú stratu. Je ale dôležité rozprávať o určitej osobnej téme až s odstupom, aby sme ju mohli komentovať. Prvotný smútok teda musel najskôr prebolieť.

Ako sa objavila nosná symbolika jeleňa?
Táto rovina inscenácie je vyslovene Janovo dielo. On je totiž jeleňmi skutočne fascinovaný. Môžete to vidieť i z webovej stránky spoločnosti, ktorá je týmito zvieratami „zamorená“. Pre Jana je jeleň symbolom nevinnosti a krehkosti, no zároveň v sebe nesie i znaky slabošstva. Takáto dvojznačnosť je pre Jana práve typická. Nezastaví sa len pri jednostrannom pohľade na daný objekt či problematiku. Zachytáva ho skutočne zo všetkých strán.

Dominika Široká

AKO SA KONZERVUJÚ POKLADY

„Čože je to päťdesiatka?“ spieva F. K. Veselý. Pre Divadelný ústav 50 rokov existencie znamená dlhoročnú spoluprácu pri organizácii kvalitných projektov doma i v zahraničí. Táto inštitúcia za tú dobu uchovala v archíve tisíce inscenačných obálok, kompletne dokumentujúcich každú inscenáciu, ktorá okúsila divadelné dosky.

Celou výstavou nás previedla jej kurátorka Anna Grusková, teatrologička a autorka koncepcie. Najprv sme si prezreli časovú priamku s vyznačenými udalosťami a osobami, na ktoré chceli autori. Jednou z dvojice dám bola Gizela Mačugová, vďaka ktorej sa zachovali zvukové a filmové nahrávky z inscenácií, ďalšou Nelly Štúrová, ktorá sa nechala inšpirovať nemeckým divadelníkom Erwinom Piscatorom a zaviedla inscenačné obálky, „konzervujúce“ divadelné makety, scénické a kostýmové návrhy, kritiky, recenzie atď. Kurátorka výstavy spomenula aj pána Stanislava Vrbku, rešpektovaného divadelného kritika. Na časovej osi boli vyznačené aj dôležité udalosti z histórie Divadelného ústavu ako prvý ročník súťaže Dráma 2000, začiatok činnosti Štúdia 12, prezentujúce experimentálnu slovenskú dramatickú tvorbu.

V ďalšej miestnosti stáli tri divadelné kostýmy a naokolo scénografické makety, pričom najstaršia z nich bola z roku 1925 z inscenácie Hamlet. V poslednej časti výstavy na nás číhala armáda bulletinov. Ich nespočetné množstvo Anna Grusková zdôvodnila tým, že medzi nimi sa nachádzajú aj také, ktoré popisovali aj nerealizované premiéry. Pre zaujímavosť nám porozprávala o jedinečnej Rakovského zbierke bulletinov z prelomu 18. a 19. storočia, ktorá zahŕňa bulletiny nielen zo slovenských, ale aj z európskych dosiek.

Výstava ponúka veľa možností, ako spoznať prácu Divadelného ústavu, nahliadnuť do sveta tvorby inscenácií a ich propagácií. Ak chcete nechať na seba dýchnuť jubilejných 50 rokov Divadelného ústavu, navštívte výstavu, ktorá v Nitrianskej galérii potrvá do konca októbra.

Lucia Holienčinová

CYRANO – FRANCÚZSKA CHUŤOVKA NA SLOVENSKÝ SPÔSOB

Nedeľný večer nepotreboval zamat opony ani červený koberec. Bohato si vystačili majstri tradičného divadelného kumštu s prítmím babieho leta a kulisou Svätoplukovho námestia.

Veď príbeh stokrát prerozprávaný rozohrali na dlažbe pred divadlom za pomoci tabule plexiskla a drevenej lavičky. Francúzsky šarm stroho, samozrejme, s primeranou dávkou vtipu, odmietli. Zato francúzsky šansón predviedli divákovi po pár pohárikoch s dokonalým chrapotom. Neopísateľné slovné hračky, interaktivita s divákom, keď raz ste v príbehu a máte ho pred očami, salvy smiechu a sĺz (veď tak to má v divadle byť), to všetko i oveľa viac diváci ocenili neutíchajúcim potleskom. Cyrana niet, Cyrano je večný. Smejme sa na plné hrdlo nad excelentným podaním klasiky, ktorú prinieslo na festival Túlavé divadlo. Memento Thálie odznelo po posledných veršoch bravúrne napísaného textu z pera Cyrana, Jakuba Nvotu: Neustále sa polemizuje o tom, čím má divadlo byť? Umením, drámou, filozofiou... Divadlo má poznať jedine dobro a zlo.

Monika Necpálová

ČAJOVŇA U FILANTROPOV

Čaj zbližuje, upokojuje... Nirvánu ste zrejme počas divadelného jarmoku nedosiahli, však v tom virvare by to bol malý zázrak, ale chvíľku oddychu ste si možno dopriali. Pomocníkom vám mohla byť šálka čaju.

Čajovňa v stane je nepochybne originálnym nápadom. Nuž, aj také sa rodia v hlavách Mladých nitrianskych filantropov. Ak vás zlákala vôňa tuaregu či rooibosa, usadili vás na farebné koberčeky v stane postavenom na trávniku pri divadelnom námestí. „Navštevujú nás rodinky s deťmi, starší ľudia i mladí,“ opisuje spektrum návštevníkov filantropka Zuzana a dodáva: „Ľudia sa tu môžu dozvedieť čosi o práci dobrovoľníka, o pomoci, ktorú im môžeme poskytnúť pri žiadaní o granty.“

Rok dobrovoľníctva vonia čajom. Okrem ochutnávky čaju ste si mohli šikovnosť rúk precvičiť v rámci workshopov. Pred čajovňou bolo veselo a zo všetkých strán sa rútila ochota pomáhať.

Monika Necpálová

SPIEVAJÚCA SYNAGÓGA

Za bielych nocí tóny tancujú. Nad hladinu srdečného tepu vystupuje červeň. A vášeň. A neha. A túžba. Zvonivý hlas speváka sa snúbi s hlasom gitary. Či azda jedno bez druhého prežije?

Hlas flamenco gitary prežíva už storočia. Laik ho neodlíši od spevu španielskej gitary. Avšak muzikanti vidia rozdiel v gitarových hmatoch aj v rytme. Rázna rytmika je iste náporom na brušká prstov, ale zároveň je základom typickej dynamiky. Hudobné teleso, ktoré si Martin Bies vysníval v trinástich, koncertuje po celej Európe už celé roky. „Najkrajšie koncerty sa rodia práve v synagógach, na zámkoch a hradoch,“ rozhovorí sa líder kapely a pokračuje: „Španielske melódie tu znejú akoby dvakrát. Patria medzi kamenné múry dýchajúce históriou.“

Inšpiráciou pri tvorbe vlastných kompozícií i textov piesní sú pre Martina Biesa melódie, ktoré preslávil v našich končinách Paco de Lucia. Čaro koncertu prilákalo nespočetné množstvo návštevníkov. Mnohí sa do synagógy ani nedostali. A tak ste za svitu pouličných lámp mohli vidieť, ako sa zvedavci chytajú kľučiek na dverách synagógy. A ani jedna nechcela povoliť. Prezradíme však, že vďaka hudobnému prídavku muzikantov trval koncert o čosi dlhšie a napokon sa zakliata brána otvorila všetkým vytrvalcom nakúkajúcim cez okno. Standing ovation nemalo konca kraja. Španielske tango si podmanilo všetky vekové kategórie. Až sa vám v predstavách roztancovali tanečníci s červenou ružou.

Monika Necpálová

BIELA NOC ALEBO „TU NIEČO, TAM NIEČO“

Tohtoročná Biela noc nenechala nikoho chladným. Teda, v prenesenom význame určite, pretože počas celého podujatia vládla v uliciach skvelá atmosféra. No a v doslovnom význame by o tom vedeli hovoriť aspoň prvé dva rady divákov na ohňovej šou súboru Amanitas, kde bolo miestami naozaj poriadne horúco.

Program je skutočne veľmi pestrý a keďže z neho chcem vidieť čo najviac, nemôžem zbytočne plytvať časom. Moje prvé kroky preto vedú do Nitrianskej galérie. Ešte pred prehliadkami vyplňujem krátku anketu o tom, aké typy akcií by som tu chcel v budúcnosti vidieť. Rovnako sa dozvedám o ďalšom dobrom nápade, newsletteri, vďaka ktorému by som sa pravidelne dozvedal informácie o vernisážach a podujatiach. Túto ponuku však už prenechávam iným a využívam príležitosť, že expozície sú otvorené skôr, než je písané v pláne.

Ako prvú navštevujem prehliadku 50 pokladov Divadelného ústavu, ktorá je venovaná 50. narodeninám tejto inštitúcie. Pri tejto príležitosti si prezerám bulletiny, fotografie z predstavení, plagáty, grafické návrhy scén či kostýmy. Všetko sumarizuje časová os zachytávajúca vývoj DÚ prostredníctvom uverejnených hier, dokumentov alebo článkov z novín.

Nasleduje Lovu Zdar!, výstava o jeleňoch, ale i love všeobecne, podaná v mnohých formách. Vidím veľkolepé i minimalistické maľby, preparované zvieratá, fotografie, inštaláciu z kopýt, drevorezby alebo ironicky pôsobiace trofeje na stenách vyrobené z nákupných vozíkov. Z poslednej miestnosti počujem podivné zvuky. Vchod je zatarasený čiernou plachtou a ja neviem, či je táto časť už sprístupnená alebo ešte nie. Pozriem rýchlo vpravo, pani sprievodkyňa nikde, využívam šancu a... Ale nie, neobjavil som nijakú tajnú komnatu. Zato sa pozerám na zaujímavý krátky osemminútový film Lenky Klimešovej, na konci ktorého zisťujem, ako sa asi cíti lovná zver.

Presúvam sa do Boybandu, výstavy o vyumelkovaných chlapčenských skupinách, ktorá, ako sa píše v bulletine, tiež vznikla rovnako umelo. Každý zo štyroch tvorcov má totiž úplne iný umelecký prejav, spája ich len to, že sú to mladí chalani. Boyband je plný bezmenných tvárí, koláží a malieb zajačikov, sexuálnych póz a homoerotiky. Z depresívnej, miestami až desivej nálady ma však, neviem, či účelne, vytrhne nápis na jednej z malieb: „Shakespeare hates your emo poems“.

Narýchlo ešte zbehnem do Bunkru, kde sa koná výstava Lucie Horňákovej Černyovej s názvom Doma. Ide o inštaláciu nábytku z galérie, ktorou sa autorka snaží vytvoriť v chladných podzemných priestoroch atmosféru domova.


Hneď ako vyjdem z Bunkru, sadám si na Nádvorí na lavičku, súbor Vlkabaret, našťastie, trošku mešká. Vonku začína byť pomaly zima, no ani to mňa a ďalších asi 70 divákov neodradilo. A dobre sme urobili, predstavenie Predvojnový kabaret 21. storočia totiž bolo tým správnym na otvorenie Bielej noci. Na začiatku som síce bol trošku skeptický, no postupne si ma tento klavírno-gitarovo-harmonikársko-spevácky kvartet a ich humorné piesne o cestovaní, pive, láske či požiari v Národnom divadle, ktoré spôsobila žena s horiacimi vlasmi, úplne podmanili. Asi v polovici sa už publikum nekontrolovateľne smeje pri speváčkinom monológu o ideálnom partnerovi, neskôr pri japonskej cover verzii Nirvany.

Pozitívne nabudený ešte rýchlo navštívim výstavu prác detí, ktoré boli v Nitrianskej galérii počas leta na workshope a môžem sa vybrať do mesta. Keď dorazím na námestie, mám ešte nejaký čas, rýchlo si idem pozrieť za Hlavnú poštu v Projekte Bunka aspoň kúsok študentského filmu. Kúsok je práve to výstižné slovo, pretože som videl asi pätnásť minút, no aj to mi stačilo, aby som sa dobre pobavil.

Je osem hodín a ja idem späť na Svätoplukovo námestie, kde čakám na sprievod. Síce ma mrzí, že nebudem vidieť projekciu Buď Mesiáš, ale lampiónový sprievod jednoducho zvíťazil. Členovia súboru Amanitas na chodúľoch oblečení vo výrazných lesklých kostýmoch vedú sprievod, za nimi už pomaly ide nitriansky vláčik a v ňom hrá skupina Swingless Dixieland Jazz Band. Ja a so mnou asi celá Nitra (dobre, možno trochu preháňam, ale je tam naozaj veľa ľudí) sa vyberáme ich smerom a prechádzame až k Mestskému parku. Tam sa začína ohňová šou Amanitas. Kto sa na nich neprišiel pozrieť, lebo čakal nudný program, môže ľutovať. Energická tanečná hudba, oheň, iskry a skvelá akrobacia, ak odpočítam jačiace tínedžerky vľavo odo mňa a pripočítam, že asi polovica trikov sa odohráva stále na chodúľoch, výsledok je jednoducho skvelý. Chrlenie ohňa, krútenie zapáleného hula hoop kruhu, točenie ihlanovej a kockovej konštrukcie na štýl mažoretiek, skákanie cez zapálené švihadlo, hádzanie zapálených kruhov na chodúľoch a ešte mnoho iných kúskov, ktoré nám všetkým vyrážajú dych.

Po návrate na námestie si ešte stíham pozrieť výstavu prác detí s mentálnym postihnutím v Ponitrianskom múzeu a aj stálu expozíciu, ako napríklad Skvosty dávneho Slovenska alebo históriu spoločenského života, či dejiny športu v Nitre. A potom to prišlo. Svet podľa Fagi. Naozaj, nemal som veľmi tušenia, čo je Divadlo DNO a akú robia tvorbu, ale toto predstavenie odporúčam každému, kto si chce zlepšiť náladu. Dvaja herci rozprávajú príhody malej Fagi, 13-ročného dievčaťa, ktoré svoje príhody zverejňuje na Facebooku. Jeden pritom hrá na gitaru, druhý ovláda bábky. Príbehy sú krátke a menia sa podľa postavy, ktorá príde za Fagi. Stretávame sa s duchom dospelosti, s Faginým priateľom Patrikom, s vešticou, ktorá má záľubu v prevlekoch, alebo so psíkom. Schopnosť interakcie a talent týchto hercov asi nepozná hraníc a všetci diváci to náležite oceňujú neustálym smiechom. Jednoducho, o Divadle DNO netreba čítať, to treba zažiť.

Nuž a takto sa skončil môj večer v rámci Bielej noci. Chcel som totiž ísť ešte do Synagógy, ale keďže ma Fagi zabavila dlhšie, ako som predpokladal, už desať minút po začiatku koncertu Martin Bies a Flamenco Clan bola Synagóga tak plná, že nás oneskorených dnu už nevpustili. Nič to však nemení na fakte, že Biela noc bola skvelým spôsobom, ako priblížiť umenie, či už vážne alebo zábavné, ľuďom, ktorí sa k nemu inak nedostanú. Asi najvýstižnejšie ju charakterizuje to, čo mi povedala jedna návštevníčka v Nitrianskej galérii: „Tu niečo, tam niečo, vyslovene som si šla užiť.“ Ak ste teda tento rok Bielu noc vynechali, budúci rok to napravte a choďte si ju užiť tiež.

Lukáš Božik
foto: Szombath

SMÚTOK JELEŇOV

Sobotňajšiu Bielu noc ozvláštnil Dom jeleňov. Belgický Needcopmany v Nitre predstavili záverečnú časť trilógie Sad face/Happy face, ktorú samotní tvorcovia označujú ako trilógiu ľudskej prirodzenosti. Na konci každého ľudského príbehu je smrť, a preto môžeme Dom jeleňov chápať ako jedinečnú, nežnú a najmä krehkú výpoveď o umieraní, smrti a trúchlení. Nie je to predsa radosť, ale práve smútok, v ktorom sme si všetci podobní.

Jan Lauwers napísal Dom jeleňov „na mieru“ svojho súboru, pričom sa tradične rozhodol čerpať z osobných zážitkov jeho jednotlivých členov. Inscenácia sa tak nielenže stáva autobiografickou a autentickou, ale najmä kolektívnou výpoveďou hercov a tanečníkov súboru. Je to práve tragická smrť brata jednej z tanečníc, ktorá sa stáva katalyzátorom pre úvahy o elementárnych existenčných témach. Prostredníctvom jednotlivých osobných príbehov sa divadelníci postupne dotýkajú problematiky smrti v prostredí anonymnej divadelnej šatne. Tragická informácia zasiahla svojho času Needcompany práve tu. Do popredia je „vyzdvihnutý“ fiktívny denník zosnulého brata, vojnového fotografa v Kosove. Práve okolnosti jeho smrti otvárajú v príbehu ďalšie roviny. Pre divadelníkov sa stáva nielen bránou do sveta príbehu Domu jeleňov, otvára tiež pálčivú problematiku deštruktívnej sily vojny.

Janovi Lauwersovi sa prostredníctvom rafinovanej neošúchanej symboliky darí vytvárať pôsobivé estetické obrazy. Spočiatku civilných členov divadelnej spoločnosti zaplieta do klbka milostných vzťahov, oblieka im elfské uši a ako škriatkov ich necháva vstúpiť do fantastického divadelného sveta. Prostredníctvom divadla nám tak opäť môžu rozprávať nové a nové príbehy, také nutné pre opätovné definovanie ľudskej prirodzenosti a nátury. Minimalistické paravány lesnej „katedrály“ vo svojich útrobách ukrývajú zvláštne útočisko, Dom jeleňov. Kedysi slúžil lovcom, dnes chráni pred svetom jednu neobyčajnú rodinu opatrujúcu jelene. Idylický život v neporušenej prírode sa pod ťarchou zbytočnej smrti milovaných postupne mení v „dom smútku“, miesto bezhraničného žiaľu rozličných podôb, často aj banálnych. Mŕtvi nespia večným spánkom, ale naopak komunikujú s pozostalými, sú stále súčasťou rodiny, sadajú aj za štedrovečerný stôl. Nikdy sa celkom nestratia. Ako všadeprítomné memento nevinnej krehkej zraniteľnosti života na javisko Lauwers umiestnil roztrúsené i tancujúce jelene. Vyvýšená plošina posmrtného oltáru sa paradoxne premieňa na štedrovečerný stôl prehýbajúci sa pod ťarchou čerstvého jelenieho mäsa. Bezhranične trúchlime nad smrťou blízkych, no nebránime sa zastreliť jeleňa pre parožie, masírujeme jeho telo pre chutnejšie mäso.

Spočiatku bezútešný, ale dojímavý obraz smrti v Dome jeleňov sa v závere dočká svojho nečakaného protipólu. Grace zachráni život vypustenému jeleniemu stádu, symbolicky tak zmýva vinu nad smrťou synovca. Euforický záver však umocnil len trpký pocit. Je takáto nádej na mieste? Smrti predsa nikto z nás nakoniec neunikne.

Dominika Široká
foto: Maarten Vanden Abeele

DIVADLO KOMEDIE VNÍMA SVET SKRZ ČLOVEKA

Úspešné české Divadlo Komedie uviedlo včera na doskách nitrianskeho festivalu svoju hru Weissenstein. O nej i o blížiacom sa zániku divadla nám porozprával herec Martin Finger.

Témou tohto ročníka Divadelnej Nitry je „(ne)prezraď svoje tajomstvo“. Weissenstein ako postava zakrýva alebo odkrýva svoje tajomstvo?
Jedno veľké (ne)tajomstvo je jeho veľká hlava, z ktorej vyplýva množstvo tajomstiev, pretože je to človek, ktorý prechádza životom s rôznymi kopancami, ktoré od neho dostáva. V predlohe to máme trošku naznačené – je to vlastne človek, ktorý sa dokáže vždy priblížiť k významným umeleckým kruhom, vie sa v nich pohybovať a chcel by vedieť napríklad písať alebo sa inak prejaviť. No napriek tomu, že pozná všetkých známych ľudí, nikto o ňom nevie, čo vie alebo čo robí. A tak sa dokáže pretĺkať životom. Viac-menej jeho tajomstvo spočíva v tom, že je tu istá trauma z jeho života, a preto ho žije v klamstve a vymýšľa si. Je to taký rozprávkar, že človek a nakoniec vlastne ani on sám už nevie pravdu. Takže je preňho tajomstvom, či skutočne prežil život, o ktorom rozpráva, alebo si ho len vymyslel.

Bolo ľahké stotožniť sa s touto rolou?
Pravdupovediac, veľmi nám pomohli tie hlavy, bol to vynikajúci inscenačný nápad režiséra. Ak nám dá na hlavu niečo také, čo máme teraz, už to nadhodí strašne veľa vecí. A keď sa k tomu pripočíta i to, že jednu rolu hráme traja, sme trojjediní, tak tomu stotožneniu je asi najviac rozumieť. Človek hovorí nejaký text, ktorý vychádza zo situácií, a tá súhra nás troch, aby sme boli ako jeden, to skladanie dohromady ma bavilo. Bolo to strašne zábavné skúšanie a vyšlo z toho to, čo vyšlo. Baví nás to i naďalej, takže mám pocit, že to išlo vcelku ľahko a hravo.

Ako Divadlo Komedie vníma svet, aká je jeho poetika?
Tém, ktoré pozorujeme, je veľké množstvo. Ako jedno veľké spojenie by som videl vnímanie sveta skrz konkrétneho človeka, všetok jeho strach či odkrývanie nejakých polôh, do ktorých sa normálne ponoriť nechce, no aj tak pred nimi neutečie. Osobne si myslím, že máme v množstve inscenácií otázku, v ktorej odkrývame polohu vlastnej zodpovednosti a viny, a keď to poviem banálne, je to napríklad i moje krédo: Najprv si zameť pred vlastným prahom, až potom sa vyjadruj k tomu, čo robia ľudia okolo teba.

Moja posledná otázka je tak trošku smutná. Ako vnímate koniec Divadla Komedie?
Proste sa to stalo a je to tak, ťažko by som sa k tomu vyjadroval. Jednoducho, desaťročná éra končí a hotovo. Život ide ďalej a rozídeme sa všetci niekam inam. Neviem, čo viac by som k tomu dodal.

Lucia Holienčinová
foto: Kamila Polívková

NA DNE VEĽKÉ PRÁZDNO

Človek môže začať svoju životnú cestu plnohodnotne a ani sa nenazdá a padá na absolútne dno. Dno, v ktorom sa ukrýva len prázdno. Ale aj také prázdno vie mať viacero tvárí.

Postavy na javisku si na diváka počkajú. Vítajú ho na svojskej konferencii, zameranej na ich životy. Dnes sa pojednáva o ich existencii, ktorá sa stratila v prázdne. Jediné, čo tejto plejáde charakterov na svete ostáva, je fakt, že sú stále ľuďmi. A práve v tom spočíva (ústami samotného Saténa) ich dôležitosť. Na stole, za ktorým v rade sedia postavy, je biely obrus, minerálka a keksy, všetko je pripravené. Všetci čakajú pokým neprehovorí Satén. Ten v tomto prípade nepredstavuje len Gorkého postavu, ale aj akéhosi „Mesiáša“. Sedí v strede medzi svojimi ovečkami a tu sa cíti najlepšie. Spomína na starého pána (možno Boha) a jeho citácie adresuje svojim najbližším. A je to práve on, kto rozbieha kolotoč monológov, v ktorých postavy jedna po druhej predstupujú pred biely stôl, komunikujú s publikom a odhaľujú časť svojho príbehu.

Režisérsky vklad Oskarasa Koršunovasa je viditeľný, ale ťažisko „všetkého javiskového“ leží najmä na hercoch. Metóda, ktorou režisér s hercami pracuje, je svojským experimentom, v ktorom herci nielen budujú charaktery, ale snažia sa v nich zachytiť realitu a udržať kus vlastného ja. Herecká práca je založená na dokonalom osvojení si celého textu, precíznej vzájomnej vnímavosti, zohratosti a hereckej sugescii. Herci na javisku nehrajú len svoje roly, ale i životy. Počas celej inscenácie zostávajú v postave a sú schopní reálne reagovať na vznikajúce situácie. Diváka môže takmer neustále prenasledovať pocit, že sa pred ním neobjavujú herci ovládajúci svoje postavy, ale postavy, ktoré ovládajú hercov. Skvelým príkladom je Nastina hádka s Barónom, pri ktorej výrazy tváre a charakteristické uchopenie postáv u všetkých hercov na javisku fungujú v presvedčivej symbióze.

Výrazným aspektom inscenácie je interakcia herca a diváka. Pri niektorých výstupoch sa pohľad z javiska odvracia priamo na diváka. Scény, v ktorých Satén ponúka vodku a žena Buchta hovorí o tom, ako každý muž bije svoju ženu, môžu diváka zneistiť. Zámerom týchto scén je však skôr dokončiť prepojenie života na javisku s reálnym životom hľadiska. Len málokedy sa podarí človeku z absolútneho dna spoločnosti presvedčiť „slušného“ človeka, aby pil vodku.

Prázdne fľaše vodky sú napokon jednou z hlavných rekvizít, ktoré sa na javisku vyskytujú. Tie efektne podčiarkujú celkovú prázdnotu, ktorá sa v rozličnej podobne odráža v každej z postáv. Rovnako pôsobia aj prázdne čierne prepravky, či mapa sveta, ktorá v jednom z Nastiných výstupov symbolizuje koniec sveta. Atmosféru nakoniec dotvára biele neónové svetlo a cvakajúci diaprojektor premietajúci rôzne kúty sveta, ktorý vo chvíľach ticha pôsobí ako spomalený, hlasný a ťaživý tikot hodín. Na záver umiera herec. Smútok, ktorý zasiahne všetky postavy, naznačuje, že aj v tej najväčšej vnútornej prázdnote človek zostáva vždy človekom.

Miloslav Juráni
foto: Dmitry Matvejev

HOSPODIN Z „HOSPODY“

Divadlo DNO, nezávislá alternatívna divadelná skupina, ktorú v roku 2000 založili herci, hudobníci, výtvarníci a študenti v Hradci Králové, po prvý raz zavítala do Nitry, aby predviedla až dve predstavenia. Pri tejto príležitosti sme sa porozprávali s hercom, režisérom a zakladateľom Jiřím Jelínkom.

Ako sa vám páčila tunajšia atmosféra?
Skvelá! Najprv sme sa trošku báli Bunky, pretože predstavenie Hospodin alebo ktože by sa Boha Bar hrávame v krčme medzi stolmi. Niekedy je málo miesta, niekedy veľa, ale tu to vyšlo veľmi dobre. Mali sme z toho radosť a bolo veľa mladých ľudí, čo je vždy príjemné.
Aké boli podnety, námet, ako prebiehal proces vzniku Hospodina?
Predstavenie vznikalo celkom dlho a celkom komplikovane, pretože my tie veci robíme dosť rýchlo. A na tomto pracovalo viac ľudí, ktorí prichádzali, odchádzali, vracali sa k tomu. Stále sa nám páčila predstava krčmy a že to musí byť ako zvestovanie, ale nechceli sme to robiť úplne vážne. No čím ďalej, tým viac máme pocit, že keď si človek pustí televíziu, je tá predstava apokalypsy aktuálnejšia, aj keď nemusí prísť.

Veľké množstvo vašich rekvizít tvorilo pivo. Keď hráte v krčme, tiež objednávate ľuďom pivá?
Ako kedy, ale vždy si robíme srandu, že zarobíme nejaké peniaze a polovicu tam necháme.

Divadlo DNO existuje od roku 2000. Fungujete na báze stáleho súboru alebo ľudia fluktujú, menia sa?
My sme do nejakej doby dlho hrali v Hradci Králové, tento rok budeme oslavovať jedenáste narodeniny, pretože na desiate sme úplne zabudli. Dokým sme boli v Hradci, bolo nás 5 – 16. Ja som potom dostal ponuku hrať v Huse na Provázku v Brne, kde som bol päť rokov a vzťahy sa trošku prerušili. Ale prerušili sa v dobrom, pretože napríklad Honza a Bára Kratochvílovi, čo nám robili hudbu, majú kapelu DVA, ktorá je v tejto chvíli na špičke českej alternatívy a klubov nielen českých. A z veľa ľudí, ktorí u nás pôsobili, sú už renomovaní scénografi, ale niekedy sa snažíme hrať spolu, v staršej zostave. Napríklad v predstavení Hospodin sú Zdena s Matějom z divadla Šavgoč z Brna, v našom večernom predstavení Svet podľa Fagi hrávame s Michalom Beleckým, Martinem Kašparským alebo dnes s Matejom Pospíšilom. Čiže ľudia sa menia a hráme skôr v menších zostavách. Bohužiaľ, kedysi sme boli ešte študenti a nepotrebovali sme koruny, teraz nás to už trošku živí.

Je divadlo nezávislé alebo závisí aj od grantov?
Je to šialené, ale my sme teraz niekoľko rokov nepožiadali o žiaden grant a naozaj sme nezávislí úplne na všetkom. No robíme aj na najnovšom predstavení v spolupráci s divadlom Konvikt – Na cucky v Olomouci, na čo je aj vypísaný grant, lebo to bude vonkajšie predstavenie.

Radovan Kuštek