STRETNEME SA O ROK NA DIVADELNEJ NITRE

Festival Divadelná Nitra vznikol pred dvadsiatimi rokmi. Uviedol nielen inscenácie zo Slovenska, ale ako jediný uvádza aj hry zahraničnej tvorby. Avšak čo tento festival znamená pre zahraničných kritikov a recenzentov? Čo ich priťahuje opäť na túto udalosť? Tieto, ale aj iné otázky na diskusii, ktorú moderoval Jan Herbert, zodpovedali Andrea Tompa z Divadelného ústavu v Budapešti, Thomas Irmer, člen International Theatre Institut a Karel Král, šéfredaktor a zakladateľ časopisu Svět a divadlo.

Čo bolo a je vždy dôvodom navštíviť Nitru a jej divadelný festival? Vystihla to Andrea Tampa: „Uvedomila som si, že ísť na Divadelnú Nitru a počúvať a spolupracovať vám umožňuje získať prístup k úprimnej diskusii, ktorá neexistuje v krajine.“ Karel Král a Thomas Irmer hovorili o výbornej polohe festivalu a o priateľskej atmosfére, ktorá sa tu vždy nachádzala. Každý rok tu stretnú niekoho, s kým by radi diskutovali a po roku si s nimi opäť potriasli ruky. Divadelná Nitra je podľa nich výnimočná aj oproti Moskve alebo Parížu, a to tým, že v krátkom čase ponúkne vždy zaujímavý a kvalitný výber predstavení a uvádza režisérov svetového mena. „Zaujímavé je, že Slovensko má rozličné reakcie na festival,“ dodal Jan Herbert. V porovnaní s festivalmi, ktoré majú 50 rokov, tie dvadsaťročné vystihli svoj pravý moment, kedy vznikli. Divadelná Nitra je však výnimočná aj z toho dôvodu, že sa odohráva v nie veľkom meste, a teda, ako sa vyjadrila Andrea Tompa: „Nitra tým žije.“ Samozrejme, k tomu patrí „pridaná hodnota festivalu“ – festival spája veľa ľudí, komunikuje s nimi prostredníctvom inscenácií, ponúka rôzne pozoruhodné myšlienky atď. Karel Král dodal, že Divadelná Nitra predstavuje publiku iné divadlo, než na aké sú zvyknutí, a zároveň ponúka to najzaujímavejšie z domácej produkcie.

Diskusia otvorila aj otázku, či je lepšie mať na Slovensku jeden veľký festival alebo zopár menších tematicky rozdielnych podujatí. Reakcie boli rôzne. Andrea súhlasila s odôvodnením, aby medzi menšími nepanoval konkurenčný boj. Naopak, Karel Král s tým nesúhlasil a porozprával o troch festivaloch v Prahe, ktoré necítia medzi sebou konkurenciu. Je pravda, že situácia v Česku je iná, avšak dostatok finančných zdrojov podnecuje ku kreatívnemu priemyslu a tvorbe festivalov. Naznačil, že situácia v kultúre a tvorba festivalov môžu odzrkadľovať politickú situáciu v danej krajine. Tu sa však naskytla otázka, či dokáže slovenské divadlo konkurovať tomu zo zahraničia. Treba uznať, že mnoho slovenských divadiel nedosiahlo takú úroveň, aby sa mohli porovnávať so zahraničím. Soňa Šimková spomenula festivaly študentských divadiel aj ako na festivale v Nancy vyhrali hlavnú cenu so svojou inscenáciou.

Ku koncu diskusie si šéfredaktor časopisu Svět a divadlo spolu so svojím redaktorom Jakubom Škorpilom pripravili pre Darinu Károvú menšie prekvapenie – meč a štít, aby aj naďalej viedla a bránila tento festival. Záver zo spomienok a reflexií na tému 20 rokov medzinárodného festivalu Divadelná Nitra je, že tento jedinečný festival bude mať vždy čo ponúknuť.

Lucia Holienčinová
foto: Collavino

MÉDEA – ŽENA ALEBO ŽIVOČÍCH?

Ginkasova Médea rozhodne strhla publikum. Postaviť dvojhodinové predstavenie prakticky na jednej herečke, to chce odvahu. Tentoraz sa to vyplatilo a festival Divadelná Nitra uzrel špecifickú interpretáciu Médei režiséra pôsobiaceho v Moskovskom divadle mladého diváka. Kama Ginkas priblížil mýtus uchu súčasného diváka.

Pokúsme sa na hlavnú hrdinku pozrieť z fyziologického i psychologického hľadiska. Kto je vaša Médea?
Vždy ma veľmi zaujímala hranica medzi človekom a zvieraťom. V každom z nás je čosi živočíšne. Možno sme dokonca viac zvieratá ako ľudia. Médea je necivilizovaný človek, poločlovek, prírodný človek, je blízka živočíšnemu svetu.

Médea prichádza na scénu odetá v kostýme pripomínajúcom utečencov alebo teroristov. Bolo vašim zámerom v inscenácii vyzdvihnúť týmto spôsobom tému domova, exilu a vlasti? Uvažovali ste v tejto súvislosti o teroristických udalostiach odohrávajúcich sa v Rusku?
Žiadne z mojich predstavení nemá priamy súvis s tým, čo sa deje v mojej vlasti. Diváci majú, samozrejme, určité asociácie, a preto je aj pre mňa ako pre režiséra jednoduchšie držať sa ich predstáv, ako im podsúvať svoje vlastné predstavy. Tie by totiž nemuseli vyvolať v divákovi žiadnu reakciu. Priznám sa, že ja som bol od začiatku kategoricky proti Médeinmu kostýmu. Napokon som ustúpil, lebo občas treba kostýmovému výtvarníkovi dovoliť, aby sa prejavil.

Javisko sa stáva obrovskou vytopenou kuchyňou, uprostred je vysoká vyhasnutá sopka. Hlavní hrdinovia prechádzajú z vody na suchú zem a naopak. Scénicky je inscenácia až surrealistická. Spolupracovali ste pri návrhu scény so scénografom?
Barkhin navrhuje scény všetkých mojich inscenácií. Poznáme sa už tak dlho, že našu spoluprácu možno porovnať so spolužitím s vlastnou ženou. V predstavení sa snažím parodovať prítomnosť tragédie. Na začiatku prichádza boh, cár, čosi starobylé a vznešené. Náhle si však zamočí nohy a odev a chystá sa podpisovať list o emigrácii. Tragédia tu vyznieva humorne. Čierny humor nám pomáha lepšie pochopiť tragédiu bytia.

Predstavenie je strohou montážou slov Senecu, Anouilha a Brodského. Básne Josifa Brodského často vkladáte do svojich inscenácií...
Josif akoby zobral moje myšlienky a dal ich do veršov. On našiel jazyk a výrazové prostriedky, ktoré najlepšie odrážajú moju bolesť a sarkazmus. Našiel aj intonáciu, ktorou sa moja generácia zvykne vyjadrovať. Nehovoríme o svojej bolesti priamo, vyznieva to melodramaticky. Vyjadrujeme bolesť sarkazmom. Len s týmto čiernym humorom môžeme hovoriť o tom, čo nás trápi.

Médea je stelesnením doby a stelesnením života. Má divák vnímať jej osud ako tragédiu medzi mužom a ženou?
Život si bez ohľadu na morálku, bez ohľadu na lásku berie svoje. Ja som mal na mysli tragédiu človeka. Avšak divák má slobodu. Nechávam čisto na ňom, ako si inscenáciu vysvetlí. Možno si veci vysvetlí inak, možno moju interpretáciu nepochopí, možno ju dokonca rozšíri a dá jej nový rozmer, ktorý som ja doposiaľ nevidel.

Monika Necpálová
foto: Jelena Lapina

GOMBÁROVA KRÁLIKÁREŇ

V rámci slovenskej sekcie sa na festivale Divadelná Nitra predstavilo martinské Komorné divadlo s inscenáciou Kubo (remake) v réžií slovenského režiséra Doda Gombára. Inscenačná história martinského divadla je s hrou Jána Hollého úzko spätá a aj to bol jeden z impulzov na jej opätovné uvedenie.

Inscenácia Kubo pokračuje v interpretačnej línií, ktorá ponúka, podľa slov samotného režiséra, „ľahko mystifikačný pohľad do tajomstva divadelného procesu a divadelného zákulisia“, do tajomstva poslednej skúšky. Režijná koncepcia je natoľko špecifická a vyhranená, až miestami prevyšuje sama seba. Divadlo na divadle, či skôr príbeh v príbehu, prináša neštandardný pohľad na klasickú slovenskú drámu. Prináša nového Kuba.

Jeden ročník konzervatória kedysi dávno inscenoval Hollého hru Kubo. Prešlo 15 rokov, veľa sa zmenilo a čosi sa stalo. Spomienky vyplávali na povrch a my sme svedkami snahy o návrat do starých dobrých čias. Nie je podstatný samotný dôvod či impulz, ale výsledok pokusu. Rozklad, ktorý so sebou prináša. Rozklad ľudský, morálny, etický, hodnotový. Realita, ktorá zmazáva všetky spomienky. Pudovosť až animálnosť vyhráva nad akýmikoľvek vznešenými pohnútkami.

Komixový začiatok predstavujúci štylizované obrazy sa postupne prelína do výrazného herectva. Charaktery vznikajú na charakteroch a herci hrajú hercov. Samotný herci sú počas celej inscenácie výrazní a presní. Civilnosť strieda štylizáciu a expresivitu s ľahkosťou bytia. Herci dôsledne pracujú s mimikou i s intenzitou a farbou hlasu. Ovládajú pohyb na scéne a využívajú všetky možnosti scénografie. Mizanscény sú nielen estetické, ale i významovo presné. Dôležitým prvkom inscenačnej koncepcie je výtvarná zložka. Scénografiu tvorí králikáreň s pletivom, vo vnútri ktorej sa nachádza šesť dverí a stom, s ktorými herci neustále pracujú. Rebrík predstavujúci únik z klietky využíva však jediná z postáv. Práve Kubo, ktorý je mimo dediny, mimo králikárne. Charakterotvorné kostýmy dopĺňajú estetickosť inscenácie a vytvárajú akúsi dobovú neurčitosť. Napriek dejovým zmenám a prechodom z príbehu do príbehu si inscenácia zachováva rytmus a spád, až sa postupnou gradáciou stáva spleťou vulgárností a prostých opileckých prejavov. Vrcholí králičími hlavami, ktoré si herci nasadzujú. Rozklad všetkého. Premena ľudí na pudové zvieratá je zavŕšená charakteristickým škrabaním a chumáčikmi srsti.

Celkom mimo celého diania stojí samotný Kubo. Bábka v rukách ostatných, prostý jednoduchý Kubo, s ktorým si každý robí, čo chce a potrebuje. V tomto prípade bolo veľmi efektné použitie skutočnej bábky, ktorá napokon uzatvára celú inscenáciu. Kubo nakoniec v slivkovom obleku splynie s prostredím a stráca sa. Krehký záver pri tónoch Radiohead len umocňuje smiech cez slzy vinúci sa celou inscenáciou. Túžba po majetkoch a peniazoch zapríčinila rozklad postáv z Hollého Kuba. Túžba ujsť z reality a vrátiť minulosť priniesla rozpad Gombárovým postavám. Prostriedky sa menia, no záver zostáva rovnaký. Zvíťazili pudovosť a realita bežného života.

Katarína Cvečková
foto: Braňo Konečný

LABUTIE PREKVAPENIE

Takmer každý bežný ľudský tvor má svoje tajomstvo v podobe drobnej úchylky. Niekto obdivuje mončičákov, niekto má panický strach z klaunov a iný... môže byť zamilovaný do labute. Takáto zvláštnosť je témou zápletky Naivného divadla Liberec. Jeden princ a jeho láska k labuti, ktorej bolo včera povolené vzplanúť na doskách divadla Karola Spišáka.

Labuť, ako to už raz v rozprávke musí byť, nie je len obyčajná labuť, ale zakliata princezná. A práve takáto maličkosť spúšťa rad dejových uzlíkov, ktoré kľukatou cestičkou humorných zvratov, vedú až k šťastnému koncu. Je prirodzené, že proti tejto princovej láske sa postupne postaví viacero komických postavičiek. Matka kráľovná, ktorá neváha použiť maskovanie, aby skutočne odhalila princovu zvláštnu lásku. Zamilovaný lesný ded Červenofúz, ktorý princeznú premenil na labuť, lesná víla Aranka a malý, večne na zábavu mysliaci škriatok Haťapaťa. Sú to však práve poslední dvaja menovaní, ktorí vedia, kedy je správne otočiť sa na stranu dobra a predísť tragickému koncu. Vlastnou vzburou prelomia ich dlhoročné utláčanie zo strany Červenofúza spojené s neustálym nutkaním premieňať ich na kýblik, panelák, prípadne sovu.

Autorka textu Iva Peřinová voľne adaptovala textovú predlohu libreta Labutie Jazero. Toto libreto pretkala špecifickým humorom a vložila do rúk Antonína Dvořáka. Ten s bábkohercami Naivního divadla nacvičil dynamickú a čarovnú inscenáciu, ktorá dokáže osloviť najmenších, ale smiech vyvoláva najmä u tých starších. Príbeh je popretkávaný dvojzmyslami a narážkami, ale aj špecifickým parodickým humorom. Situácie, v ktorých za Čajkovského melódie tancujú bábkové labute nacvičenú choreografiu, pričom jedna ostáva očividne mimo rytmu. Scény s Haťapaťom a Arankou. Tieto a mnohé ďalšie nie sú iba vtipné, ale nechávajú vyniknúť aj skúsenosti v práci s bábkami a celkovú zohratosť hercov, ktorí ich vedú.

Bábky a scéna sú ďalšou dôležitou súčiastkou do konštrukcie poetiky celého predstavenia. Premeny falošnej princeznej na vílu Aranku, ale aj záverečná premena princeznej na labuť sú divadelne efektné. Jednoduchým bábkarským trikom sa tak divákove oči stávajú svedkami nejednej metamorfózy. Podobne efektne pôsobia aj čarodejnícke kúsky Červenofúza, pri ktorých sa na scéne objavuje dym, ako aj destilácia brusnicovice, z ktorej čerpá temný lesný ded svoju silu. Vysoké paravány, ktoré sa v prestavbách rôznorodo otáčajú a menia, evokujú finančne náročné baletné produkcie najvyššej úrovne. Odlišná ostáva ich veľkosť a fakt, že na samotné ovládanie stačí pár ľudí. Tí sú pri prestavbách zruční a svoju prácu dopĺňajú o pohyby, ktoré vysoký balet parodujú. Bábkové presahy hercov však neuvidíme iba v scénických zmenách, ale aj v niektorých obrazoch. Niekedy v podobe hláv nasvietených na červeno symbolizujúcich brusnice, inokedy mnohohlasne spievajúcich jednu z viacerých piesní. Pesničky a všeobecne všetky zborové prejavy boli dôležité pre pohyb deja, ale rovnako aj pre pobavenie diváka. Veď princezná-labuť by sa bez nich s princom nevedela vôbec porozprávať a určite by utrpelo aj výborne našliapnuté tempo celej inscenácie.

Predstavenie prinieslo do Nitry divadelné odľahčenie, ako aj vnútorné podnety pre každého jedinca. Keď nabudúce uvidím labute, určite rozdrobím nejaký rožtek. Nikdy nemôžem vedieť, či jedna z nich nie je princezná a či sa do nej náhodou nezamilujem.

Miloslav Juráni

RÓBERT ALFÖLDI: ĽUDÍ BY SOM NAJRADŠEJ SKROTIL

Na utorkových festivalových raňajkách sme sa rozprávali s maďarským režisérom, pre ktorého Divadelná Nitra znamenala prvú medzinárodnú zastávku kariéry. Robert Alföldi dnes už „šéfuje“ maďarskej národnej scéne, do Nitry priniesol Poľovnícke scény z Dolného Bavorska.

Na festivale ste sa objavili po desiatich rokoch. Zmenil sa Nitra v priebehu dekády?
Bol som tu síce len tri dni, no môžem povedať, že mesto je úplne iné. Všetko je krásne vyzdobené. Čo sa ale nezmenilo, je fakt, že zrejme ide stále o najvýznamnejší medzinárodný divadelný festival v strednej Európe. Navyše, dvadsiaty ročník takéhoto podujatia je úctyhodné číslo. Túto skutočnosť dokážem oceniť, s financovaním takýchto podujatí to v Maďarsku totiž nie je oveľa lepšie.

A čo Vaša premena od poslednej návštevy?
Už som starší, do tvorby sa už nepúšťam tak bezhlavo, ako tomu bolo napríklad pri mojich predošlých návštevách tohto festivalu. Navyše sa zo mňa stal riaditeľ maďarskej prvej scény.

V čom vidíte aktuálny význam inštitúcie národného divadla?
Myslím si, že aj na tom mojom „gazdovstve“ sa predovšetkým snažíme hovoriť o súčasných problémoch, ktoré práve otriasajú maďarskou spoločnosťou. Vyťahujeme ale i témy z minulosti či dokonca z budúcnosti. Aj pri hrozbe rozporuplného prijatia nám to rozhodne stojí za to. V prvom rade chceme teda vytvárať živý dialóg s divákmi. Stále totiž naivne verím, že divadlom môžem zmeniť chod vecí, ktoré sa mi nepáčia.

V Poľovníckych scénach... sa vyrovnávate s otázkou tolerancie v rámci určitej komunity. Je maďarský národ tolerantný?
V tejto inscenácií rozmýšľame nad problematikou odlišovania sa od spôsobu, akým žije väčšina ľudí. Odlišnosti prinášajú ľuďom nie zvedavosť, ale práve strach. Tento neduh sa musíme naučiť prekonávať.

Na Divadelnej Nitre ste sa dosiaľ prezentovali s inscenáciami veľkých klasických drám. Je toto obdobie už za Vami?
Nenachádzam sa v nijakej tvorivej fáze, stále inscenujem i klasické hry. Rozhodne si ale myslím, že je najlepšie, ak si režisér skúsi všetko. Tak ako nie som vegetarián, ani v divadle si nevyberám.

Divadelná Nitra odštartovala projekt Paralelné životy. Ako sa život v Maďarsku zmenil po revolúcií v 89.?
Ja by som v tomto prípade nehovoril o revolúcií, skôr išlo o štátny prevrat. Najskôr sa totiž musíme naučiť v tomto novom usporiadaní žiť, naučiť sa demokracii, slobode, akceptovať rozličné zmýšľanie, odlišné zvyky. Určite však tento prevrat znamenal pre maďarskú spoločnosť veľkú zmenu. Konečne máme opätovne možnosť si uvedomovať osobitnosť každého jedinca, takýto prístup bol totiž v našej krajine dlhé roky potlačovaný. Maďarská spoločnosť konečne dospieva.

Existuje nejaká ľudská vlastnosť, na ktorú by ste najradšej poľovali?
Takáto vlastnosť neexistuje, ľudí by som naopak najradšej skrotil.

Dominika Široká
foto: Gordon Eszter

DIVADELNÁ NITRA PROVOKUJE

EXTRA 20 prináša unikátny projekt Intersekcia: Intimita a predstavenie. Projekt je súčasťou Pražského Quadriennale, najväčšej a najvýznamnejšej akcie v oblasti divadelného dizajnu na svete. V júni sa v Prahe predstavili diela tridsiatich umelcov z celého sveta, ktoré sa v priebehu tohto a budúceho roku ukážu na viacerých európskych festivaloch. Divadelná Nitra je ich exkluzívnou zastávkou na Slovensku.

Čo vlastne uvidíme? Najviac reakcií (či už kladných alebo záporných) vzbudzuje portugalská performancia Pánslečnaslečnapán (utorok 27.9., 20.30-22.30 h, Staré divadlo Karola Spišáka, Čitáreň). Predstavenie je konfrontáciou divákov s troma nahými telami. Intersekcia ponúka ešte bohatší program v stredu 28.9. od 10.00 do 19.00 h v priestoroch Starého divadla Karola Spišáka. Lotyšský Putovný učiteľ tanca naučí tango každého, kto sa odváži vstúpiť na tanečný parket. Inštalácia Uzavretý obvod, otvorené trvanie ponúka Dialóg – dialóg dychu človeka a fotosyntézy prebiehajúcej v rastlinách, zvukovú inštaláciu Mikádo založenú na scéne z filmu Šepoty a výkriky a expozíciu Exponát č. 10, ktorá je poctou remeselnej zručnosti v scénografii a v ďalších divadelných profesiách.

Lenka Káčerová

„A AKÁ BUDE ÚRODA?“

Štvrtý deň festivalu predstavil jedného z najvýznamnejších súčasných ruských režisérov. Priniesol príbeh ženy a sugestívnu hereckú výpoveď. Priniesol Médeu.

V moskovskom Divadle mladého diváka sa úspešný režisér Kama Ginkas posúva ďalej od archetypálnej podvedenej ženy a krutej matky a vytvára nové interpretácie. Z príbehu ženy trpiteľky a pomstiteľky tvorí intímnu výpoveď o vzťahu medzi ženou a mužom. O láske, zrade, nenávisti, túžbe po oslobodení a nevyhnutnosti pomsty. Stret tragického príbehu s banalitou bežného ľudského života.

Inscenácia mieša prvky antiky a súčasnosti, pracuje s neurčitým priestorom a časom, medzi realitou a fantáziou. Príkladom toho je príchod kráľa Kreóna v okázalej antickej maske, z ktorej vychádza krehký starec v obleku. Pocit neurčitosti umocňuje aj premyslená koláž troch textov – antickej tragédie od Senecu, súčasnej Médei od Jeana Anouilha a básní Josifa Brodského. Rovnako pôsobí scénografia oscilujúca medzi skutočným a ireálnym svetom, ktorá vytvára chladný pocit beznádeje. Na úpätí emocionálnej sopky, v kúpeľni zatopenej vinou a slzami, s fľašami od alkoholu a domácimi spotrebičmi.

Médeina sila spočíva v animálnosti a pudovosti, ktorá sa v nej prebúdza i v horúcej barbarskej krvi, ktorá prúdi jej žilami a doženie ju k samotnej krajnosti. Jej jedinou možnosťou vyslobodenia sa stáva krutá pomsta a následný „katarzný vzlet do výšok“. Autentické herectvo Jekateriny Karpušiny sa pohybuje medzi expresivitou a intimitou, krikom a šepotom. Je Médeiným obvinením i obhajobou. Jej precízna práca s hlasom dokáže zmeniť milujúcu matku na nebezpečnú šelmu.

Ginkasov Iáson je mužom s jediným možným východiskom. Šialená a ničivá láska dvoch ľudí sa mení na život plný nenávisti a strachu až postupnú túžbu po vyslobodení. Vyslobodení v podobe pokojného života s novou, mladou a najmä nevinnou ženou, na vysokom vladárskom poste, s nákupom v igelitkách. Igor Gordin ako citlivý Iáson vzbudzuje u divákov skôr pochopenie ako odsúdenie.

Voda ako symbol viny funguje počas celej inscenácie. Jediná Médea je schopná postaviť sa svojej vine priamo. Chodí po vode bosá, či sa v nej doslova kúpe. Kreón, aby zostal nestranný, má na nohách nasadené vysoké antické koturny. Pod vplyvom Médei ich však stráca a napokon v „bazéne viny“ končí vladár celý. Samotný Iáson kráča vodou v nepremokavých gumákoch...

Práca so svetlom a vodou, emotívna hudba, Čechovovsky znejúce nejasné výkriky a detský plač zapadajú do skladačky viny a bezvýchodiskovosti. Vo vzduchu visí neustále tušenie hrôzy, výčitky a pach prichádzajúcej smrti. Samotná scéna zavraždenia detí je náhla a takmer bez emócií. Akt premyslenej pomsty a nie vrchol iracionálnej pudovosti.

Poémy ruského básnika Josifa Brodského prinášajú do inscenácie úvahy o tragédií, v zmysle antickom i osudovom. Vecné historické texty ich prenikajú svojou banalitou. A práve taká je Ginkasova Médea – vznešene a pateticky tragická a pritom všedne a reálne smutná. „A aká bude úroda?“

Katarína Cvečková
foto: Jelena Lapina