Ako sa cítite v pozícii kurátora výberu slovenských inscenácií?Ako sa cítim? Cítim sa ťažko. Výber je v tomto roku zosobnený, nejde o výber dramaturgickej rady. Ak sa niekomu nebude páčiť, vie, za kým má ísť.
Pre festival ste vybrali štyri inscenácie. Napichovačov a lízačov z produkcie SkRATu, Absolventa v réžii Jakuba Kroftu, Kuba od režiséra Doda Gombára a nakoniec Kuchyňu v réžii Zoltána Balázsa. V čom táto štvorica vyčnieva v celoslovenskom kontexte?
Výber bol subjektívny. Ako som povedal, tento rok nešlo o konsenzus, ale o osobný vkus a preferencie. Všetky štyri vybraté inscenácie ma oslovili a boli pre mňa zaujímavé, každá iným spôsobom.
Najčastejšie skloňované inscenácie tohtoročných nominácií na Dosky – Gazdova krv a Coriolanus – sa vo Vašom výbere neobjavili. Mali ste asi iné kritériá ako väčšina slovenských kritikov. Môžete (ne)prezradiť tajomstvo, akým spôsobom ste ich vyberali?
Ako režisér vnímam v predstavení najmä výklad, koncepciu a interpretáciu. To je pre mňa najdôležitejšie. Aj keď ja by som možno volil iné prostriedky ako režisér danej inscenácie, stotožňujem sa s cieľom, ktorý majú, podľa môjho názoru, všetky vybraté inscenácie – a to vypovedať. Nezabávať publikum v zmysle rozptýlenia, ale koncentrácie a katarzie. To v divadle považujem za oveľa zábavnejšie. Samozrejme, skromne predpokladám, že vo svojich umeleckých preferenciách nebudem sám. Je zrejmé, že mám iný vkus ako tí, čo vyberali nominácie na Dosky. To, že sme sa spolu minuli, nech sa pokojne stane predmetom nejakej diskusie. Rád sa jej zúčastním.
Polovicu vybraných inscenácií majú „na svedomí“ hosťujúci zahraniční režiséri. Zoltán Balázs je z Maďarska, Jakub Krofta je Čech. Je tento zahraničný výber len náhoda?
Náhoda to zrejme nie je, skôr paradox. Koniec koncov, ani Dodo Gombár (režisér Kuba, pozn. redakcie) nie je už celkom slovenský režisér – ťažisko jeho práce je už dlhé roky v Čechách. V kontexte slovenského divadla to určite niečo znamená.
Opýtam sa teda banálnu otázku. Ako sa podľa vás darí slovenskému divadlu?
Je to ako v známom vtipe: „Boh je mŕtvy, Nietzsche je mŕtvy, štrukturalizmus je mŕtvy... a ani ja sa necítim najlepšie.“
Bolo pre Vás v tejto sezóne niečo vysloveným sklamaním?
Nerád by som menoval. Sám som režisér, a teda aj veľmi zlý divák. Trochu som bol sklamaný z toho, že sa, podľa môjho názoru, mnohí divadelníci izolujú sami pred sebou a pred svetom. Ostávajú uzavretí vo svojich mestách a regiónoch, vo svojich poetikách a metódach... Ako keby im stačila pohodlná symbióza s miestnym divákom, ktorý je väčšinou aj kamarát a fanúšik. Nezaujíma ich, čo robia iní, ako to súvisí s ich vlastnou prácou. Nemajú ambície nanovo definovať poslanie divadla vo vzťahu k skutočnosti a chýbajú im aj ambície porovnávať sa so svetom. To je môj pocit.
Takže máte pocit, že na Slovensku neprebieha tvorivý dialóg? Neprebieha ani dialóg s Európou, alebo aspoň v rámci V4?
Nie, neprebieha. Divadlo je fenomén, ktorý má konfrontáciu v popise práce. Atraktívnosť divadla je priamo závislá od toho, nakoľko je konfrontačné. Opakovať stále tie isté veci a predkladať ich publiku ako overené je pre mňa neakceptovateľné. To je niečo, čo ja v divadle znášam veľmi ťažko.
Na Slovensku sa postupne objavujú divadlá s istou špecifickou poetikou. Nemáte však pocit, že väčšina kamenných divadiel sa poetikou veľmi neodlišuje?
To súvisí so vzťahom k publiku. Divadelníci sa s publikom dostali do takého zvláštneho, „vražedného“ objatia. Jeden druhého dusia tým, že si vyjadrujú náklonnosť. Ja by som si predstavil diváka omnoho agresívnejšieho v tom, čo sa mu páči alebo nepáči. Naopak, aj oveľa agresívnejších divadelníkov. Agresívnejších v ponuke, ktorú smerujú do publika. Problémom slovenského divadla nie je divák sám o sebe a rovnako ani herec či režisér. Problémom je ich pokojná, ničím nerušená symbióza. Svet sa už v definícii toho, čo je divadlo a divadelný zážitok, dosť posunul, ale my sme sa neposunuli. Stále sa tešíme najviac z toho, že diváci majú radi hercov a herci divákov. To sa považuje za základné kritérium. Pozrite sa do Maďarska, do Poľska, do Ruska. Tam diváka nikto nešetrí. Tam s rozkošou divadelníci dupú po diváckom vkuse, mrave, predsudkoch, ale aj skutočných hodnotách. Prečo nie. Myslím, že aj naše publikum by nám nakoniec bolo vďačné, keby sme ho menej šetrili.
Vo Vašej tvorbe ste sa v minulosti zamerali na výrazné osobnosti slovenských dejín (Hollyroth). Vaša posledná réžia Čičvákovej hry Kukura je svojim spôsobom kritika tunajších pomerov v kultúre. Máte pocit, že na Slovensku chýba väčšia sebareflexia domácich reálií?
Chýbať bude vždy, lebo sebareflexie nie je nikdy dosť. Ale sebareflexia je, podobne ako politika, pánske huncútstvo. Rozhodne to nie je náš národný šport. Ak by sme očakávali, že by nejaká inscenácia mohla iniciovať širšiu celospoločenskú diskusiu o našich dejinách, boli by sme naivní. Mne sa zdalo, že treba slovenskú realitu a tradíciu preskúmať divadelnými prostriedkami. Moja motivácia bola teda čisto divadelná.
Vaša posledná réžia hry Kukura mala tendenciu spoločensky zarezonovať. Mohlo sa tak stať, ale nestalo sa. Máte pocit, že ľudia nechcú načúvať?
Ja si nemyslím, že zarezonovalo alebo nezarezonovalo. Skôr si myslím, že reflexia divadla sa u nás vždy potáca medzi páčilo a nepáčilo. No a to nie je reflexia. Páčilo-nepáčilo, to poviete aj na hokeji, aj v cirkuse, ale reflexia to nie je. Dokonca aj keď sa nám niečo naozaj páči, môže to byť dôvod, aby sme sa tým ďalej do hĺbky nezaoberali.
Vami inscenované hry Tiso a Hollyroth už Dosky získali. Rovnako aj herci, ktorí v nich vystupovali – Marián Labuda a Róbert Roth. Tento rok bola na Dosky nominovaná Jana Oľhová za najlepší ženský výkon. Máte skrátka dobrý nos na hercov, ktorých do svojich réžií obsadzujete? Viete ich dať do pozície, v ktorej sa cítia dobre?
Vždy je úžasné spojiť zámer aj reflexiu a všetko ostatné, čo k tomu patrí, so skvelým hercom. Všetky nominácie, ktoré spomínate, sú v podstate monológy. Monologická forma dáva vyniknúť herectvu a konkrétnemu hercovi. Ja v tom vidím najmä to, že tí, ktorí to hodnotia a vyberajú, majú jednoducho čas na to, aby si uvedomili akým spôsobom môže byť herec v divadle sugestívny.
Máte teda aj nejakých obľúbených hercov? V Tisovi ste pracovali s Mariánom Labudom, v inscenácii Hollyroth s Robom Rothom a Váš Koniec hry v SND ich predstavil oboch. Je to pre vás tá najvyššia kvalita?
Ja, samozrejme, považujem herca za najvyššiu kvalitu v divadle. Sám sa rád pozerám na herecké monológy alebo na hercov, ktorí na veľkej ploche vedia ukázať, čo v nich je. Takže môj obľúbený herec je dobrý herec. Nie sú to len tí vymenovaní, ale aj oni to nepochybne sú.
Divadelná Nitra oslávi tento rok svoje 20. výročie, Vy rovnako tento rok oslavujete jubileum. Inscenačne ste sa tu predstavili už štyrikrát, prvýkrát v roku 1997. Ako sa za ten čas zmenila divadelná Nitra?
Na toto neviem odpovedať, pretože nie som pravidelným návštevníkom Divadelnej Nitry. Pravdupovediac, mám trochu problém s festivalmi. Príliš veľa divadla naraz trochu znižuje citlivosť a deformuje nároky, ktoré na dobré divadlo máme. Tento rok som si vyskúšal funkciu kurátora slovenského programu, takže budem po prvýkrát na celom festivale aj ako divák.
Máte šancu nejakým spôsobom sledovať čo sa deje mimo Bratislavy? Sledovať divadelnú aktivitu na mimobratislavských scénach?
Dlho som pôsobil v mimobratislavských divadlách, takže sa v rámci možností snažím sledovať prácu svojich priateľov a bývalých kolegov. Tohto roku o to viac, že ma k tomu nútila funkcia kurátora.
Akú inscenáciu chystáte najbližšie a kde ju budeme môcť vidieť?
Momentálne pripravujeme Aischylovu Oresteiu v SND. Premiéra by mala byť v septembri budúceho roku.
Antika sa v dnešnej dobe na Slovensku príliš nenosí.
Dá sa povedať, že dozrel čas. Respektíve antiku treba na slovenskom javisku rehabilitovať. Dlho tu vládol predpoklad, že náš divák nie je na antiku zvedavý. Možnože ani sám divák nevedel o tom, že sa ho ktosi snaží takto ohľaduplne šetriť. Pre obidve strany to bude nová skúsenosť.
Miloslav Juráni
foto: Collavino
foto: Collavino
