NA DNE VEĽKÉ PRÁZDNO

Človek môže začať svoju životnú cestu plnohodnotne a ani sa nenazdá a padá na absolútne dno. Dno, v ktorom sa ukrýva len prázdno. Ale aj také prázdno vie mať viacero tvárí.

Postavy na javisku si na diváka počkajú. Vítajú ho na svojskej konferencii, zameranej na ich životy. Dnes sa pojednáva o ich existencii, ktorá sa stratila v prázdne. Jediné, čo tejto plejáde charakterov na svete ostáva, je fakt, že sú stále ľuďmi. A práve v tom spočíva (ústami samotného Saténa) ich dôležitosť. Na stole, za ktorým v rade sedia postavy, je biely obrus, minerálka a keksy, všetko je pripravené. Všetci čakajú pokým neprehovorí Satén. Ten v tomto prípade nepredstavuje len Gorkého postavu, ale aj akéhosi „Mesiáša“. Sedí v strede medzi svojimi ovečkami a tu sa cíti najlepšie. Spomína na starého pána (možno Boha) a jeho citácie adresuje svojim najbližším. A je to práve on, kto rozbieha kolotoč monológov, v ktorých postavy jedna po druhej predstupujú pred biely stôl, komunikujú s publikom a odhaľujú časť svojho príbehu.

Režisérsky vklad Oskarasa Koršunovasa je viditeľný, ale ťažisko „všetkého javiskového“ leží najmä na hercoch. Metóda, ktorou režisér s hercami pracuje, je svojským experimentom, v ktorom herci nielen budujú charaktery, ale snažia sa v nich zachytiť realitu a udržať kus vlastného ja. Herecká práca je založená na dokonalom osvojení si celého textu, precíznej vzájomnej vnímavosti, zohratosti a hereckej sugescii. Herci na javisku nehrajú len svoje roly, ale i životy. Počas celej inscenácie zostávajú v postave a sú schopní reálne reagovať na vznikajúce situácie. Diváka môže takmer neustále prenasledovať pocit, že sa pred ním neobjavujú herci ovládajúci svoje postavy, ale postavy, ktoré ovládajú hercov. Skvelým príkladom je Nastina hádka s Barónom, pri ktorej výrazy tváre a charakteristické uchopenie postáv u všetkých hercov na javisku fungujú v presvedčivej symbióze.

Výrazným aspektom inscenácie je interakcia herca a diváka. Pri niektorých výstupoch sa pohľad z javiska odvracia priamo na diváka. Scény, v ktorých Satén ponúka vodku a žena Buchta hovorí o tom, ako každý muž bije svoju ženu, môžu diváka zneistiť. Zámerom týchto scén je však skôr dokončiť prepojenie života na javisku s reálnym životom hľadiska. Len málokedy sa podarí človeku z absolútneho dna spoločnosti presvedčiť „slušného“ človeka, aby pil vodku.

Prázdne fľaše vodky sú napokon jednou z hlavných rekvizít, ktoré sa na javisku vyskytujú. Tie efektne podčiarkujú celkovú prázdnotu, ktorá sa v rozličnej podobne odráža v každej z postáv. Rovnako pôsobia aj prázdne čierne prepravky, či mapa sveta, ktorá v jednom z Nastiných výstupov symbolizuje koniec sveta. Atmosféru nakoniec dotvára biele neónové svetlo a cvakajúci diaprojektor premietajúci rôzne kúty sveta, ktorý vo chvíľach ticha pôsobí ako spomalený, hlasný a ťaživý tikot hodín. Na záver umiera herec. Smútok, ktorý zasiahne všetky postavy, naznačuje, že aj v tej najväčšej vnútornej prázdnote človek zostáva vždy človekom.

Miloslav Juráni
foto: Dmitry Matvejev