Rozhovor s performerkou Slávou Daubnerovou, laureátkou cien DOSKY 2010 v kategórii Objav sezóny.
Tvoja inscenácia M.H.L, je čerstvým objavom sezóny 2009/2010. Ako vnímaš toto ocenenie?
Nesmierne si ho vážim. Myslím si, že to nie je len ocenenie za prácu na M.H.L., ale aj dlhoročnú prácu. Skutočne ma to potešilo, pretože je fajn vedieť, že si tvoju prácu niekto všíma. Spätná reflexia je totiž potrebná. Niektorí divadelníci sa možno tvária, že na takýchto veciach nezáleží, ale nikoho neteší, ak nemá žiadnu spätnú väzbu.
DOSKY majú pomerne dosť kritikov. Aký je tvoj názor na ne?
Určite je to najvýznamnejšie ocenenie u nás. A som hlavne rada, že postupne prestáva byť záležitosťou iba kamenných divadiel. Nezávislú scénu u nás sledujem v podstate už od dôb jej vzniku na začiatku deväťdesiatych rokov. A istú dobu sme vnímali DOSKY, ako ceny len pre veľké divadlá. Posledné roky sa to však mení. Myslím, že prvou, ktorá prelomila ľady bola Šárka Ondrišová. V súčasnosti sa podľa mňa v u hlasujúcich tento rozdiel stiera.
Pôsobíš na nezávislej scéne už niekoľko rokov. Dajú sa podmienky u našich a zahraničných tvorcov porovnávať?
Porovnávať našu a zahraničnú nezávislú tvorbu je miestami až smiešne. Ale to porovnanie je šialené už pri podmienkach tvorby, aké máme my a aké majú naše kamenné divadlá. Ja keď idem na zájazd musím urobiť nasledovné: Ráno okolo piatej vstať. Tak s dvomi ľuďmi naložiť scénu do auta, vybaviť všetky formality, scénu vyložiť, postaviť ju, riešiť všetky technické problémy, odohrať predstavenie, všetko zbaliť, naložiť a niekedy nadránom som doma. Hercovi v kamennom divadle stačí prísť o šiestej do maskérne , nechať sa nalíčiť a o takej desiatej už ani nevie, že dnes hral. Ešte raz musím povedať, že si vážim, keď si moju prácu niekto všimne. Pretože divák nie je povinný zohľadňovať v akých odlišných podmienkach pracujú herci. Pritom, čo sa kvality týka, sa podľa mňa už kvalitatívne rozdiely medzi amatérskymi a profesionálnymi divadlami prakticky zotreli. A myslím, že z toho čo som povedala je jasné, že nezávislé divadlo u nás reálne znamená aj amatérske. Čo sa podmienok na tvorbu týka.
V čom je podľa teba hlavný problém?
Zlý systém financovania. Tých peňazí zas nie je až tak málo, len sa rozdeľujú nepochopiteľným spôsobom.
V súčasnosti pôsobíš aj ako doktorantka na DF VŠMU. Majú mladí divadelníci počas štúdia možnosť sa aspoň okrajovo stretnúť s najmodernejšími postupmi?
K tomuto sa mi ťažko vyjadruje. Ja si na VŠMU robím doktorát, ale inak som absolventkou inej školy. Úplne podrobný prehľad teda zatiaľ nemám. Čo, ktorý pedagóg učí ,teda ešte stále zisťujem. Už podľa štátnicových otázok sa dá však niečo vytušiť. Napríklad o pohybovom a nonverbálnom divadle v nich nie je ani zmienka.
V súvislosti M.H.L. je zaujímavé množstvo dokumentárnej práce. Ktoré zdroje dominovali?
Primárne to bola kniha Nadeždy Lindovskej. Z nej som vychádzala. Čo sa archívov týka, bolo to dosť zlé najmä na Slovensku. Divadlá sa totiž o ne starajú zle. Pomohli však ale archívy českých divadiel a súkromná korešpondencia ku ktorej som sa dostala. Vďaka nim sa mi podarilo zachytiť jazyk M.H.L. Boli tam aj osobné rozhovory. Čo sa týka dokumentaristiky som sa dosť naučila aj od Petra Kerekeša. Spolupracovala som totiž na dokumente Ako sa varia dejiny, kde som robila rešeršérku.
Z hľadiska ocenení je M.H.L , tvoj najúspešnejší projekt. Máš ty osobne pocit, že je niečím výnimočná od predchádzajúcich?
Určite je v niečom iná. Snažila som sa nadviazať na svoje dve predchádzajúce monodrámy. M.H.L. je oproti predchádzajúcim veciam menej o forme a viac o osobnej výpovedi. Menej využívam fragmentarizáciu a viac sa snažím o osobnú výpoveď a životný príbeh.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára