Divadlo z presvedčenia

Rozhovor s Darinou Károvou, riaditeľkou festivalu Divadelná Nitra

Podtitul tohto ročníka Divadelnej Nitry je Out of normal. Môže byť v súčasnom divadle, kde je dovolené všetko ešte niečo mimo normálu?

Určite. Častejšie ale v tom zahraničnom ako v našom, ktoré žije v normálnych vodách akéhosi pokojného prežívania. Aj keď sa vyskytnú zaujímavé inscenácie, nie sú až na takej úrovni, aby dokázali konkurovať zahraničnej tvorbe. Aj preto je ťažké vyberať inscenácie z domácej tvorby. Myslím si však, že tento rok sa nám podarilo vybrať aj pár „nenormálnych“ inscenácií a performácií. Byť nenormálny na Slovensku znamená napríklad robiť niečo z presvedčenia, nebrať divadlo ako povinnú prácu a zamestnanie. Naopak, je to divadlo, ktoré jeho tvorcovia chcú robiť. Reflektujú témy, ktoré ich zaujímajú a spôsobom, ktorý je pre nich zaujímavý. Tento osobný vklad samozrejme následne vidieť aj na výsledku ich práce.

Aký bol proces tvorby dramaturgie festivalu? Na základe už vybraných inscenácií ste našli spoločný motív, alebo ste cielene hľadali inscenácie tak, aby zapadli do už definovanej dramaturgie?     

Lajtmotív Out of normal nie je celkom dramaturgickou líniou. Skôr akýmsi návodom na čítanie. I keď v podstate všetky inscenácie hovoria o spoločnosti a javoch, ktoré nie sú celkom „normálne“. Reálne program festivalu však vzniká tak, že oslovíme niekoľko kľúčových inscenácií a následne tomu prispôsobujeme ďalší výber. Tento rok to bol napríklad Opus č. 7, a následne sa vyberali inscenácie o nezvyčajných javoch, osobnostiach, častiach spoločnosti, poprípade inscenačných prístupoch.

Najväčšia pozornosť verejnosti je zameraná na inscenácie hlavného programu. Je však niečo špecifické, na čo by ste chceli upozorniť zo sprievodných podujatí?

Bohužiaľ tento rok sa nám nepodarilo do rozpočtu vtesnať tzv. OFF program, teda Otvorené festivalové fórum. Sprievodný program má však viacero ďalších sekcií. Už dlhšie sem patrí napríklad Divadelný jarmok. Popri divadle dominuje hudba či poézia.

Ambíciou sprievodných podujatí je totiž podporiť multimediálny charakter festivalu.

Nebudú chýbať tradičné Biela noc, Svet detských hier, a tento rok pribudla časť programu s názvom České a Slovenské pouličné divadlo. Na výzvu do tejto sekcie sa nám prihlásilo 41 diel divadelníkov, z ktorých sme vyberali. Registrujeme však všetky divadlá a máme tým pádom databázu aj do budúcich ročníkov.

Fakt je ten, že sprievodný program má často aj väčší ohlas medzi širokou verejnosťou, než inscenácie hlavného programu. Jednak je zadarmo a navyše ide o viac „normálne“ inscenácie, ktoré menej provokujú.

Festival má už pomerne dlhú históriu. Dá sa z dlhodobejšieho hľadiska popísať v akej etape sa teraz nachádza?

Tie etapy sa v podstate cyklicky opakujú. Prvých päť-šesť rokov bolo mimoriadne nádejných. Na konci deväťdesiatych rokov to bol naopak tvrdý boj. Jednak o financie, jednak sme pre istých ľudí predstavovali problém.  Vzostup nastal v prvých rokoch nového tisícročia a v súčasnosti máme opäť trochu ťažšie obdobie.

Vždy to súviselo s dvoma faktormi. Jednak záviselo od politickej reprezentácie a zároveň sme museli bojovať aj o svoju pozíciu v odborných kruhoch.

Ako vnímajú divadlá možnosť prezentovať sa na takomto festivale? 

Napríklad od druhej polovice deväťdesiatych rokov Divadelnú Nitru časť divadelníkov ignoruje. A teraz sme dokonca považovaný za akéhosi veľkého žrúta, ktorý berie dotácie všetkým menším. Ono, viaceré divadlá sú napríklad urazené. Prestali nám posielať premiérové oznamy a tvária sa, že ich náš festival vôbec nezaujíma. Pritom ich zaujíma viac než dosť. Len niektorým chýba istá miera sebakritiky. Veľká časť tvorby našich divadiel je na tom totiž v medzinárodnom kontexte veľmi zle.

Bohužiaľ naši tvorcovia nevnímajú porovnanie zo zahraničím ako stimul k progresívnejšej práci, ale ako akési zhadzovanie. Namiesto toho aby sa o niečo pokúsili, zaujmú pozíciu, že takúto úroveň oni nikdy nemôžu dosiahnuť.

Samozrejme nechcem zovšeobecňovať. Práveže o to viac si vážim divadelníkov, ktorí majú reálny pohľad na vec. Vedia o svojich rezervách a snažia sa neustále napredovať. Tých je však naozaj málo.

Momentálne sa v celej Európe vo veľkom škrtajú finančné výdavky. Akú úlohu zohrali pri pozývaní zahraničných hostí veľvyslanectvá jednotlivých krajín?

Nespolupracujeme len s veľvyslanectvami ale aj ministerstvami a zahraničnými scénami jednotlivých krajín. Niekedy sa naše záujmy nestretnú. Stáva sa, že máme záujem o inscenáciu z danej krajiny, no oni nám finančne jednoducho nemôžu alebo nechcú pomôcť. Rovnako aj naopak. Dostaneme ponuku, no nemáme čo vybrať.

Predsa len, staráme sa o prezentáciu tej ktorej krajiny u nás a často sme jedinou platformou. Veď kde sa môžete stretnúť na Slovensku napríklad s gréckou, či portugalskou kultúrou?

Veľmi nám pomáha aj to, že na Divadelnú Nitru sa myslí pri uzatváraní medzinárodných dohôd o spolupráci a kultúrnej výmene.  

Viackrát sme spomínali oficiálny podtitul tohtoročnej DN – Out of normal. Je však pre tento ročník ešte niečo charakteristické?

Budem teraz rozprávať len v kontexte hlavného programu, ktorý je pre nás z umeleckého hľadiska primárny. Až na Orfea a Eurydiku, ktorú uvádzame ako festivalový bonus, keďže táto inscenácia získala minuloročné hlavné ocenenie DOSKY, je charakteristické pre všetky uvedené inscenácie a performácie jedno. Sú to autorské texty, alebo inak povedané nová dráma. V tomto ohľade je potešujúce, že sa našlo aj na Slovensku dosť inscenácií, ktoré spĺňajú túto charakteristiku a zároveň ich je možné uviesť v zahraničnej konfrontácii.