Divadlo na hrane

Rozhovor s Bélom Pintérom, režisérom inscenácie Špina
V inscenácií kombinujete tradičné ľudové balady so súčasnými témami, prečo ste zvolili túto formu?
Zvolil som túto formu, pretože je to vidiecky príbeh, okrem toho, v každej mojej inscenácií hrá dôležitú úlohu hudba, pretože zdôrazňuje a zvyšuje dramatickosť. V tejto inscenácií pochádza z oblasti Gímeša, ktorú veľmi dobre poznám, a preto som sa rozhodol použiť ju. Miešanie súčasných a tradičných prvkov patrí k nášmu štýlu.
Vidíte podobnosť medzi tým, ako fungoval život v minulosti a ako funguje dnes v rámci rodových vzťahov?
Spojivom je, že aj minulosť bola kedysi súčasnosťou a aj súčasnosť sa stane minulosťou.
Prečo v inscenácií používate motív divadla na divadle?
Odzačiatku som vedel, že v tejto hre bude vystupovať postava Špiny, ktorá bude spôsobovať trápenie svojmu otcovi. Pri tvorbe tejto postavy som myslel na jedného môjho kolegu, ktorý skutočne na festivale prekladal nepresné informácie. Na základe tejto príhody sa do hry dostal prvok amatérskeho divadla.
Čo vás inšpirovalo k vytvoreniu tejto inscenácie?
Našou zásadnou vnútornou pohnútkou je každý rok vytvoriť jednu, alebo 2 inscenácie. Myslím, že každý umelec by mal takúto vnútornú pohnútku mať. Priamou inšpiráciou bol opäť môj kolega, ktorého som nemohol vystáť. Zistil som, že je to tým, že sa navzájom nemáme radi. (Našťastie sa naše cesty rozišli.) Nedostatok vzájomnej lásky ma viedol k vytvoreniu postavy neonacistky. Môže sa to zdať príliš jednoduché, ale myslím, že celý problém neonacizmu vzniká
v dôsledku nedostatku lásky.
Aké sú reakcie kritikov na túto veľmi aktuálnu nacionalistickú linku inscenácie?
Nikto z kritikov sa zatiaľ neodvážil napísať, že v hre sa objavuje postava neonacistky, preto si myslím, že samotná hra, keďže sa to odváži vysloviť, je kritickejšia a otvoreniejšia ako reakcie.
Aké sú reakcie divákov?
Podľa niektorých divákov je to silná káva, že sa v predstavení objavuje neonacistka. Všetko závisí od ich subjektívneho pohľadu. Niektorí to začali vnímať príliš reálne a tvrdia, že som z nej urobil martýrku, keď ju na konci predstavenia nechám hodiť do pece, ale chcel som tým len prejaviť svoj vlastný subjektívny názor – odpor k neonacizmu. Ako dlho vám trvalo napísanie textu?
Asi 2 mesiace.
Ako dlho rozmýšľate o texte pred tým, ako začnete písať?
Obyčajne rozmýšľam tak pol roka, ale často sa stane, že medzi jednotlivými inscenáciami je rozdiel iba 2-3 mesiace, vtedy je proces oveľa rýchlejší.
Je pre Vás náročnejšie inscenovať vlastný text, alebo texty iných autorov?
Keďže som doteraz režíroval iba vlastné diela, neviem to s ničím porovnať. Doteraz som s vlastnými textami nemal problém.
Herci vo vašej incenácií využívajú štylizáciu v pohybe aj v geste, zároveň ich prejav nestráca autenticitu? Akým spôsobom s nimi pracujete, čo je pre vás pri práci s hercom dôležité?
Neviem, či to bude presná odpoveď na vašu otázku, ale myslím, že to súvisí aj s faktom, že vo väčšine prípadov píšem jednotlivé texty hercom priamo na telo, presne viem, pre koho chcem akú rolu napísať. Niekedy sa stane, že text interpretovi presne sadne, niekedy dialógy prepisujem. Dôležité je, aby postava bola osobná a formálne presná.
Čo je pre vás ako režiséra dôležité?
Aby inscenácia bola presná jednak po formálnej stranke, jednak čo sa týka autentickej herckej výpovede v zmysle Stanislavského vnútorného prežívania. Myslím si, že je dôležité potrápiť sa s mizanscénami a neprijať riešenie, pokiaľ režisér vidí, že ešte stále celkom nefunguje.
Váš súbor patrí k najúspešnejším nezávislým súborom v Maďarsku. Ako sa u vás darí financovať nezávislé divadlo?
Naposledy sme dostali 70 miliónov forintov (cca 250 000 eur), ale po zmene vlády sa dá pociťovať zmena. Ostatné nezávislé divadla sa tiež obávajú, že nová pravicová vláda k nám bude mať iný postoj.
Témou festivalu je Out of Normal. Existuje na svete podľa vás niečo, čo je normálne?
Je veľmi ťažké povedať, čo je normálne. Niektorí ľudia si myslia, že niečo je nenormálne, ale potom si na daný stav zvyknú a odrazu ho považujú za normálny. V divadle je veľmi dôležité pohybovať sa na hrane medzi tým, čo sa zdá normálne a nenormálne a hľadať medzi týmito dvoma polohami rovnováhu. Napríklad, v prípade postavy neonacistky,
si niektorí myslia, že jej presvedčenie je nenormálne a treba proti nemu bojovať. Zástanci pravice ale majú pocit, že jej názor je prirodzený a nenormálni sú tí, ktorí ho chcú potláčať.