viecko
utorok 28. septembra 2010
pondelok 27. septembra 2010
Ľady prelomila Šárka Ondrišová.
Rozhovor s performerkou Slávou Daubnerovou, laureátkou cien DOSKY 2010 v kategórii Objav sezóny.
Tvoja inscenácia M.H.L, je čerstvým objavom sezóny 2009/2010. Ako vnímaš toto ocenenie?
Nesmierne si ho vážim. Myslím si, že to nie je len ocenenie za prácu na M.H.L., ale aj dlhoročnú prácu. Skutočne ma to potešilo, pretože je fajn vedieť, že si tvoju prácu niekto všíma. Spätná reflexia je totiž potrebná. Niektorí divadelníci sa možno tvária, že na takýchto veciach nezáleží, ale nikoho neteší, ak nemá žiadnu spätnú väzbu.
DOSKY majú pomerne dosť kritikov. Aký je tvoj názor na ne?
Určite je to najvýznamnejšie ocenenie u nás. A som hlavne rada, že postupne prestáva byť záležitosťou iba kamenných divadiel. Nezávislú scénu u nás sledujem v podstate už od dôb jej vzniku na začiatku deväťdesiatych rokov. A istú dobu sme vnímali DOSKY, ako ceny len pre veľké divadlá. Posledné roky sa to však mení. Myslím, že prvou, ktorá prelomila ľady bola Šárka Ondrišová. V súčasnosti sa podľa mňa v u hlasujúcich tento rozdiel stiera.
Pôsobíš na nezávislej scéne už niekoľko rokov. Dajú sa podmienky u našich a zahraničných tvorcov porovnávať?
Porovnávať našu a zahraničnú nezávislú tvorbu je miestami až smiešne. Ale to porovnanie je šialené už pri podmienkach tvorby, aké máme my a aké majú naše kamenné divadlá. Ja keď idem na zájazd musím urobiť nasledovné: Ráno okolo piatej vstať. Tak s dvomi ľuďmi naložiť scénu do auta, vybaviť všetky formality, scénu vyložiť, postaviť ju, riešiť všetky technické problémy, odohrať predstavenie, všetko zbaliť, naložiť a niekedy nadránom som doma. Hercovi v kamennom divadle stačí prísť o šiestej do maskérne , nechať sa nalíčiť a o takej desiatej už ani nevie, že dnes hral. Ešte raz musím povedať, že si vážim, keď si moju prácu niekto všimne. Pretože divák nie je povinný zohľadňovať v akých odlišných podmienkach pracujú herci. Pritom, čo sa kvality týka, sa podľa mňa už kvalitatívne rozdiely medzi amatérskymi a profesionálnymi divadlami prakticky zotreli. A myslím, že z toho čo som povedala je jasné, že nezávislé divadlo u nás reálne znamená aj amatérske. Čo sa podmienok na tvorbu týka.
V čom je podľa teba hlavný problém?
Zlý systém financovania. Tých peňazí zas nie je až tak málo, len sa rozdeľujú nepochopiteľným spôsobom.
V súčasnosti pôsobíš aj ako doktorantka na DF VŠMU. Majú mladí divadelníci počas štúdia možnosť sa aspoň okrajovo stretnúť s najmodernejšími postupmi?
K tomuto sa mi ťažko vyjadruje. Ja si na VŠMU robím doktorát, ale inak som absolventkou inej školy. Úplne podrobný prehľad teda zatiaľ nemám. Čo, ktorý pedagóg učí ,teda ešte stále zisťujem. Už podľa štátnicových otázok sa dá však niečo vytušiť. Napríklad o pohybovom a nonverbálnom divadle v nich nie je ani zmienka.
V súvislosti M.H.L. je zaujímavé množstvo dokumentárnej práce. Ktoré zdroje dominovali?
Primárne to bola kniha Nadeždy Lindovskej. Z nej som vychádzala. Čo sa archívov týka, bolo to dosť zlé najmä na Slovensku. Divadlá sa totiž o ne starajú zle. Pomohli však ale archívy českých divadiel a súkromná korešpondencia ku ktorej som sa dostala. Vďaka nim sa mi podarilo zachytiť jazyk M.H.L. Boli tam aj osobné rozhovory. Čo sa týka dokumentaristiky som sa dosť naučila aj od Petra Kerekeša. Spolupracovala som totiž na dokumente Ako sa varia dejiny, kde som robila rešeršérku.
Z hľadiska ocenení je M.H.L , tvoj najúspešnejší projekt. Máš ty osobne pocit, že je niečím výnimočná od predchádzajúcich?
Určite je v niečom iná. Snažila som sa nadviazať na svoje dve predchádzajúce monodrámy. M.H.L. je oproti predchádzajúcim veciam menej o forme a viac o osobnej výpovedi. Menej využívam fragmentarizáciu a viac sa snažím o osobnú výpoveď a životný príbeh.
Tvoja inscenácia M.H.L, je čerstvým objavom sezóny 2009/2010. Ako vnímaš toto ocenenie?
Nesmierne si ho vážim. Myslím si, že to nie je len ocenenie za prácu na M.H.L., ale aj dlhoročnú prácu. Skutočne ma to potešilo, pretože je fajn vedieť, že si tvoju prácu niekto všíma. Spätná reflexia je totiž potrebná. Niektorí divadelníci sa možno tvária, že na takýchto veciach nezáleží, ale nikoho neteší, ak nemá žiadnu spätnú väzbu.
DOSKY majú pomerne dosť kritikov. Aký je tvoj názor na ne?
Určite je to najvýznamnejšie ocenenie u nás. A som hlavne rada, že postupne prestáva byť záležitosťou iba kamenných divadiel. Nezávislú scénu u nás sledujem v podstate už od dôb jej vzniku na začiatku deväťdesiatych rokov. A istú dobu sme vnímali DOSKY, ako ceny len pre veľké divadlá. Posledné roky sa to však mení. Myslím, že prvou, ktorá prelomila ľady bola Šárka Ondrišová. V súčasnosti sa podľa mňa v u hlasujúcich tento rozdiel stiera.
Pôsobíš na nezávislej scéne už niekoľko rokov. Dajú sa podmienky u našich a zahraničných tvorcov porovnávať?
Porovnávať našu a zahraničnú nezávislú tvorbu je miestami až smiešne. Ale to porovnanie je šialené už pri podmienkach tvorby, aké máme my a aké majú naše kamenné divadlá. Ja keď idem na zájazd musím urobiť nasledovné: Ráno okolo piatej vstať. Tak s dvomi ľuďmi naložiť scénu do auta, vybaviť všetky formality, scénu vyložiť, postaviť ju, riešiť všetky technické problémy, odohrať predstavenie, všetko zbaliť, naložiť a niekedy nadránom som doma. Hercovi v kamennom divadle stačí prísť o šiestej do maskérne , nechať sa nalíčiť a o takej desiatej už ani nevie, že dnes hral. Ešte raz musím povedať, že si vážim, keď si moju prácu niekto všimne. Pretože divák nie je povinný zohľadňovať v akých odlišných podmienkach pracujú herci. Pritom, čo sa kvality týka, sa podľa mňa už kvalitatívne rozdiely medzi amatérskymi a profesionálnymi divadlami prakticky zotreli. A myslím, že z toho čo som povedala je jasné, že nezávislé divadlo u nás reálne znamená aj amatérske. Čo sa podmienok na tvorbu týka.
V čom je podľa teba hlavný problém?
Zlý systém financovania. Tých peňazí zas nie je až tak málo, len sa rozdeľujú nepochopiteľným spôsobom.
V súčasnosti pôsobíš aj ako doktorantka na DF VŠMU. Majú mladí divadelníci počas štúdia možnosť sa aspoň okrajovo stretnúť s najmodernejšími postupmi?
K tomuto sa mi ťažko vyjadruje. Ja si na VŠMU robím doktorát, ale inak som absolventkou inej školy. Úplne podrobný prehľad teda zatiaľ nemám. Čo, ktorý pedagóg učí ,teda ešte stále zisťujem. Už podľa štátnicových otázok sa dá však niečo vytušiť. Napríklad o pohybovom a nonverbálnom divadle v nich nie je ani zmienka.
V súvislosti M.H.L. je zaujímavé množstvo dokumentárnej práce. Ktoré zdroje dominovali?
Primárne to bola kniha Nadeždy Lindovskej. Z nej som vychádzala. Čo sa archívov týka, bolo to dosť zlé najmä na Slovensku. Divadlá sa totiž o ne starajú zle. Pomohli však ale archívy českých divadiel a súkromná korešpondencia ku ktorej som sa dostala. Vďaka nim sa mi podarilo zachytiť jazyk M.H.L. Boli tam aj osobné rozhovory. Čo sa týka dokumentaristiky som sa dosť naučila aj od Petra Kerekeša. Spolupracovala som totiž na dokumente Ako sa varia dejiny, kde som robila rešeršérku.
Z hľadiska ocenení je M.H.L , tvoj najúspešnejší projekt. Máš ty osobne pocit, že je niečím výnimočná od predchádzajúcich?
Určite je v niečom iná. Snažila som sa nadviazať na svoje dve predchádzajúce monodrámy. M.H.L. je oproti predchádzajúcim veciam menej o forme a viac o osobnej výpovedi. Menej využívam fragmentarizáciu a viac sa snažím o osobnú výpoveď a životný príbeh.
Z Vancouveru do Nitry
Nedeľňajší program výrazne obmedzilo počasie. Silný dážď a vietor znemožnili akékoľvek exteriérové podujatia. Jediným uskutočneným bol nakoniec iba projekt divadla Teatro Tatro – Zázračný divadelný automat.
Tvorcovia pripravili túto performáciu špeciálne pri príležitosti zimných olympijských hier vo Vancouveri. Slovensko, ako jedinú krajinu zo strednej Európy, reprezentovali aj na Kultúrnej olympiáde, ktorá sa v Kanade konala paralelne so ZOH.
Základný koncept celého projektu je pomerne jednoduchý. Divák má možnosť zatočiť kolesom s ciferníkom. K jednotlivým čísliciam sú pridelené zimné športové disciplíny. Bábky z kaučuku (Milan Vojtela,Lukáš Latinák, Robo Jakab, Martin Nahál-
ka, Milan Ondrík, Ivan Gontko) vystúpia z útrob automatu a predvedú krátky príbeh,
ktorého hlavným motívom je daná športová disciplína.
Tým dominuje ľahkosť, situačný humor,parodovanie stereotypných predstáv rôzneho druhu a hyperbola. Preteky na boboch reprezentuje skeč o mužstve Červených nosov. Tí najskôr zmeškajú loď do Ameriky, následne lietadlo a vo Vancouveri aj vlak do Whistleru. Všetky tieto prekážky však prekonajú. Červené nosy totiž bobistov jasne definujú. Ide o klaunov. Preto si každí dopravný prostriedok dokážu vyrobiť pomocou svojich tiel a rebríka.
Podobne divákov zaujme aj zápas v (stolnom) hokeji medzi Kanadou a Slovenskom, vtáčia pomoc skokanovi na lyžiach, či poučenie, že aj biatlonista musí chrániť prírodu.
Hlavnou charakteristickou črtou divadelného automatu je snaha o divadelnosť. Komunikácia s divákom, antiiluzívnosť, improvizácie. Všetko zvládajú herci na vysokej úrovni.
Nemožno sa preto čudovať, že napriek v hustom daždi stála asi stovka divákov, ktorý by zniesli určite aj ešte horšie podmienky.
Tvorcovia pripravili túto performáciu špeciálne pri príležitosti zimných olympijských hier vo Vancouveri. Slovensko, ako jedinú krajinu zo strednej Európy, reprezentovali aj na Kultúrnej olympiáde, ktorá sa v Kanade konala paralelne so ZOH.
Základný koncept celého projektu je pomerne jednoduchý. Divák má možnosť zatočiť kolesom s ciferníkom. K jednotlivým čísliciam sú pridelené zimné športové disciplíny. Bábky z kaučuku (Milan Vojtela,Lukáš Latinák, Robo Jakab, Martin Nahál-
ka, Milan Ondrík, Ivan Gontko) vystúpia z útrob automatu a predvedú krátky príbeh,
ktorého hlavným motívom je daná športová disciplína.
Tým dominuje ľahkosť, situačný humor,parodovanie stereotypných predstáv rôzneho druhu a hyperbola. Preteky na boboch reprezentuje skeč o mužstve Červených nosov. Tí najskôr zmeškajú loď do Ameriky, následne lietadlo a vo Vancouveri aj vlak do Whistleru. Všetky tieto prekážky však prekonajú. Červené nosy totiž bobistov jasne definujú. Ide o klaunov. Preto si každí dopravný prostriedok dokážu vyrobiť pomocou svojich tiel a rebríka.
Podobne divákov zaujme aj zápas v (stolnom) hokeji medzi Kanadou a Slovenskom, vtáčia pomoc skokanovi na lyžiach, či poučenie, že aj biatlonista musí chrániť prírodu.
Hlavnou charakteristickou črtou divadelného automatu je snaha o divadelnosť. Komunikácia s divákom, antiiluzívnosť, improvizácie. Všetko zvládajú herci na vysokej úrovni.
Nemožno sa preto čudovať, že napriek v hustom daždi stála asi stovka divákov, ktorý by zniesli určite aj ešte horšie podmienky.
Herec musí mať tajomstvo
Rozhovor s Alainom Platelom, autorom konceptu a realizácie inscenácie Out of Context – For Pina
Prečo je inscenácia Out of Context venovaná práve Pine Bausch? Čím vás inšpirovala
táto významná chreografka?
Rozhodol som sa venovať jej toto predstavenie hneď, ako sme začali skúšať. Poznal som ju viac
ako 20 rokov. Najprv som sa zaujímal o jej prácu, neskôr sme sa zoznámili osobne a stali sme sa
blízkymi priateľmi. Mala na mňa veľký vplyv nielen po umeleckej, ale predovšetkým po ľudskej
stránke. Keď som sa začal zaoberať jej prácou na začiatku 80. rokov, jediný spôsob tanca, ktorý sme v Belgicku poznali, bol veľmi klasický. Tanečníci boli ľudia, ktorí sa vedeli dobre pohybovať,ale nemali vlastnú osobnosť alebo identitu. Pina im ju vrátila. Dostali mená a stali sa z nich charaktery. V tom čase to bolo niečo celkom nové. Tanec bol pre ňu viac ako forma. Bol to spôsob
ako otvoriť ľudské nevedomie a podvedomie.
Pôvodným povolaním ste ortopedický terapeut detí. Ako ste sa od tejto profesie
dostali k tancu?
V 80. rokoch som sa popri svojej práci tancu a divadlu venoval vo voľnom čase. Po niekoľkých
rokoch zaznamenali naše práce úspech a ja som sa začal divadlu a tancu venovať na plný úväzok.
V jednom z rozhovorov uvádzate, že rád pracujete s tanečníkmi, ktorí sa hanbia...
Je samozrejmé, že prirodzenou vlastnosťou hercov a tanečníkov je exhibicionizmus. Nemajú problém vystupovať pred ľuďmi a cítiť sa v tejto polohe príjemne, no ja som rád, keď sú ako osobnosti hanbliví. Fakt, že neukážu všetko okamžite, mi dáva možnosť postupne ich objavovať. Páči sa mi, keď ukrývajú v sebe tajomstvo, ktoré odhaľujeme počas improvizácií.
29 európskych kritikov, vybraných časopisom Tanz, ohodnotilo Out of Context – For
Pina ako najlepšiu inscenáciu roka. Vysoko ocenili aj spôsob využitia humoru na javisku. Je pre vás humor dôležitý?
Pravdu povediac, som prekvapený, že ocenili práve toto. Veľa ľudí sa na predstaveniach baví, no môj hlavný zámer nie je ľudí rozosmiať. Veľa miest, na ktorých sa diváci smejú sa mi nezdá vtipných. Práve naopak, v skutočnosti sú veľmi smutné.
Rád vytvárate vaše inscenácie v časovo neobmedzenom skúšobnom procese. Podľa
čoho viete, kedy je inscenácia hotová?
Aj v prípade, že pri skúšaní nie sme obmedzení časom, som rád, keď si na začiatku stanovíme dátum premiér. Väčšinou skúšame približne 3 mesiace. Pri improvizáciách sa vyskytujú momenty, keď cítim, že daná scéna v predstavení určite bude. Postupne ich spájam. Pri tvorbe celku si rád pozývam na skúšky priateľov a počúvam ich reakcie. Po premiére inscenácia naďalej rastie. Niektoré veci mením a prerábam, ale sú to už len malé zmeny.
Prečo je inscenácia Out of Context venovaná práve Pine Bausch? Čím vás inšpirovala
táto významná chreografka?
Rozhodol som sa venovať jej toto predstavenie hneď, ako sme začali skúšať. Poznal som ju viac
ako 20 rokov. Najprv som sa zaujímal o jej prácu, neskôr sme sa zoznámili osobne a stali sme sa
blízkymi priateľmi. Mala na mňa veľký vplyv nielen po umeleckej, ale predovšetkým po ľudskej
stránke. Keď som sa začal zaoberať jej prácou na začiatku 80. rokov, jediný spôsob tanca, ktorý sme v Belgicku poznali, bol veľmi klasický. Tanečníci boli ľudia, ktorí sa vedeli dobre pohybovať,ale nemali vlastnú osobnosť alebo identitu. Pina im ju vrátila. Dostali mená a stali sa z nich charaktery. V tom čase to bolo niečo celkom nové. Tanec bol pre ňu viac ako forma. Bol to spôsob
ako otvoriť ľudské nevedomie a podvedomie.
Pôvodným povolaním ste ortopedický terapeut detí. Ako ste sa od tejto profesie
dostali k tancu?
V 80. rokoch som sa popri svojej práci tancu a divadlu venoval vo voľnom čase. Po niekoľkých
rokoch zaznamenali naše práce úspech a ja som sa začal divadlu a tancu venovať na plný úväzok.
V jednom z rozhovorov uvádzate, že rád pracujete s tanečníkmi, ktorí sa hanbia...
Je samozrejmé, že prirodzenou vlastnosťou hercov a tanečníkov je exhibicionizmus. Nemajú problém vystupovať pred ľuďmi a cítiť sa v tejto polohe príjemne, no ja som rád, keď sú ako osobnosti hanbliví. Fakt, že neukážu všetko okamžite, mi dáva možnosť postupne ich objavovať. Páči sa mi, keď ukrývajú v sebe tajomstvo, ktoré odhaľujeme počas improvizácií.
29 európskych kritikov, vybraných časopisom Tanz, ohodnotilo Out of Context – For
Pina ako najlepšiu inscenáciu roka. Vysoko ocenili aj spôsob využitia humoru na javisku. Je pre vás humor dôležitý?
Pravdu povediac, som prekvapený, že ocenili práve toto. Veľa ľudí sa na predstaveniach baví, no môj hlavný zámer nie je ľudí rozosmiať. Veľa miest, na ktorých sa diváci smejú sa mi nezdá vtipných. Práve naopak, v skutočnosti sú veľmi smutné.
Rád vytvárate vaše inscenácie v časovo neobmedzenom skúšobnom procese. Podľa
čoho viete, kedy je inscenácia hotová?
Aj v prípade, že pri skúšaní nie sme obmedzení časom, som rád, keď si na začiatku stanovíme dátum premiér. Väčšinou skúšame približne 3 mesiace. Pri improvizáciách sa vyskytujú momenty, keď cítim, že daná scéna v predstavení určite bude. Postupne ich spájam. Pri tvorbe celku si rád pozývam na skúšky priateľov a počúvam ich reakcie. Po premiére inscenácia naďalej rastie. Niektoré veci mením a prerábam, ale sú to už len malé zmeny.
nedeľa 26. septembra 2010
Divadlo na hrane
Rozhovor s Bélom Pintérom, režisérom inscenácie Špina
V inscenácií kombinujete tradičné ľudové balady so súčasnými témami, prečo ste zvolili túto formu?
Zvolil som túto formu, pretože je to vidiecky príbeh, okrem toho, v každej mojej inscenácií hrá dôležitú úlohu hudba, pretože zdôrazňuje a zvyšuje dramatickosť. V tejto inscenácií pochádza z oblasti Gímeša, ktorú veľmi dobre poznám, a preto som sa rozhodol použiť ju. Miešanie súčasných a tradičných prvkov patrí k nášmu štýlu.
Vidíte podobnosť medzi tým, ako fungoval život v minulosti a ako funguje dnes v rámci rodových vzťahov?
Spojivom je, že aj minulosť bola kedysi súčasnosťou a aj súčasnosť sa stane minulosťou.
Prečo v inscenácií používate motív divadla na divadle?
Odzačiatku som vedel, že v tejto hre bude vystupovať postava Špiny, ktorá bude spôsobovať trápenie svojmu otcovi. Pri tvorbe tejto postavy som myslel na jedného môjho kolegu, ktorý skutočne na festivale prekladal nepresné informácie. Na základe tejto príhody sa do hry dostal prvok amatérskeho divadla.
Čo vás inšpirovalo k vytvoreniu tejto inscenácie?
Našou zásadnou vnútornou pohnútkou je každý rok vytvoriť jednu, alebo 2 inscenácie. Myslím, že každý umelec by mal takúto vnútornú pohnútku mať. Priamou inšpiráciou bol opäť môj kolega, ktorého som nemohol vystáť. Zistil som, že je to tým, že sa navzájom nemáme radi. (Našťastie sa naše cesty rozišli.) Nedostatok vzájomnej lásky ma viedol k vytvoreniu postavy neonacistky. Môže sa to zdať príliš jednoduché, ale myslím, že celý problém neonacizmu vzniká
v dôsledku nedostatku lásky.
Aké sú reakcie kritikov na túto veľmi aktuálnu nacionalistickú linku inscenácie?
Nikto z kritikov sa zatiaľ neodvážil napísať, že v hre sa objavuje postava neonacistky, preto si myslím, že samotná hra, keďže sa to odváži vysloviť, je kritickejšia a otvoreniejšia ako reakcie.
Aké sú reakcie divákov?
Podľa niektorých divákov je to silná káva, že sa v predstavení objavuje neonacistka. Všetko závisí od ich subjektívneho pohľadu. Niektorí to začali vnímať príliš reálne a tvrdia, že som z nej urobil martýrku, keď ju na konci predstavenia nechám hodiť do pece, ale chcel som tým len prejaviť svoj vlastný subjektívny názor – odpor k neonacizmu. Ako dlho vám trvalo napísanie textu?
Asi 2 mesiace.
Ako dlho rozmýšľate o texte pred tým, ako začnete písať?
Obyčajne rozmýšľam tak pol roka, ale často sa stane, že medzi jednotlivými inscenáciami je rozdiel iba 2-3 mesiace, vtedy je proces oveľa rýchlejší.
Je pre Vás náročnejšie inscenovať vlastný text, alebo texty iných autorov?
Keďže som doteraz režíroval iba vlastné diela, neviem to s ničím porovnať. Doteraz som s vlastnými textami nemal problém.
Herci vo vašej incenácií využívajú štylizáciu v pohybe aj v geste, zároveň ich prejav nestráca autenticitu? Akým spôsobom s nimi pracujete, čo je pre vás pri práci s hercom dôležité?
Neviem, či to bude presná odpoveď na vašu otázku, ale myslím, že to súvisí aj s faktom, že vo väčšine prípadov píšem jednotlivé texty hercom priamo na telo, presne viem, pre koho chcem akú rolu napísať. Niekedy sa stane, že text interpretovi presne sadne, niekedy dialógy prepisujem. Dôležité je, aby postava bola osobná a formálne presná.
Čo je pre vás ako režiséra dôležité?
Aby inscenácia bola presná jednak po formálnej stranke, jednak čo sa týka autentickej herckej výpovede v zmysle Stanislavského vnútorného prežívania. Myslím si, že je dôležité potrápiť sa s mizanscénami a neprijať riešenie, pokiaľ režisér vidí, že ešte stále celkom nefunguje.
Váš súbor patrí k najúspešnejším nezávislým súborom v Maďarsku. Ako sa u vás darí financovať nezávislé divadlo?
Naposledy sme dostali 70 miliónov forintov (cca 250 000 eur), ale po zmene vlády sa dá pociťovať zmena. Ostatné nezávislé divadla sa tiež obávajú, že nová pravicová vláda k nám bude mať iný postoj.
Témou festivalu je Out of Normal. Existuje na svete podľa vás niečo, čo je normálne?
Je veľmi ťažké povedať, čo je normálne. Niektorí ľudia si myslia, že niečo je nenormálne, ale potom si na daný stav zvyknú a odrazu ho považujú za normálny. V divadle je veľmi dôležité pohybovať sa na hrane medzi tým, čo sa zdá normálne a nenormálne a hľadať medzi týmito dvoma polohami rovnováhu. Napríklad, v prípade postavy neonacistky,
si niektorí myslia, že jej presvedčenie je nenormálne a treba proti nemu bojovať. Zástanci pravice ale majú pocit, že jej názor je prirodzený a nenormálni sú tí, ktorí ho chcú potláčať.
V inscenácií kombinujete tradičné ľudové balady so súčasnými témami, prečo ste zvolili túto formu?
Zvolil som túto formu, pretože je to vidiecky príbeh, okrem toho, v každej mojej inscenácií hrá dôležitú úlohu hudba, pretože zdôrazňuje a zvyšuje dramatickosť. V tejto inscenácií pochádza z oblasti Gímeša, ktorú veľmi dobre poznám, a preto som sa rozhodol použiť ju. Miešanie súčasných a tradičných prvkov patrí k nášmu štýlu.
Vidíte podobnosť medzi tým, ako fungoval život v minulosti a ako funguje dnes v rámci rodových vzťahov?
Spojivom je, že aj minulosť bola kedysi súčasnosťou a aj súčasnosť sa stane minulosťou.
Prečo v inscenácií používate motív divadla na divadle?
Odzačiatku som vedel, že v tejto hre bude vystupovať postava Špiny, ktorá bude spôsobovať trápenie svojmu otcovi. Pri tvorbe tejto postavy som myslel na jedného môjho kolegu, ktorý skutočne na festivale prekladal nepresné informácie. Na základe tejto príhody sa do hry dostal prvok amatérskeho divadla.
Čo vás inšpirovalo k vytvoreniu tejto inscenácie?
Našou zásadnou vnútornou pohnútkou je každý rok vytvoriť jednu, alebo 2 inscenácie. Myslím, že každý umelec by mal takúto vnútornú pohnútku mať. Priamou inšpiráciou bol opäť môj kolega, ktorého som nemohol vystáť. Zistil som, že je to tým, že sa navzájom nemáme radi. (Našťastie sa naše cesty rozišli.) Nedostatok vzájomnej lásky ma viedol k vytvoreniu postavy neonacistky. Môže sa to zdať príliš jednoduché, ale myslím, že celý problém neonacizmu vzniká
v dôsledku nedostatku lásky.
Aké sú reakcie kritikov na túto veľmi aktuálnu nacionalistickú linku inscenácie?
Nikto z kritikov sa zatiaľ neodvážil napísať, že v hre sa objavuje postava neonacistky, preto si myslím, že samotná hra, keďže sa to odváži vysloviť, je kritickejšia a otvoreniejšia ako reakcie.
Aké sú reakcie divákov?
Podľa niektorých divákov je to silná káva, že sa v predstavení objavuje neonacistka. Všetko závisí od ich subjektívneho pohľadu. Niektorí to začali vnímať príliš reálne a tvrdia, že som z nej urobil martýrku, keď ju na konci predstavenia nechám hodiť do pece, ale chcel som tým len prejaviť svoj vlastný subjektívny názor – odpor k neonacizmu. Ako dlho vám trvalo napísanie textu?
Asi 2 mesiace.
Ako dlho rozmýšľate o texte pred tým, ako začnete písať?
Obyčajne rozmýšľam tak pol roka, ale často sa stane, že medzi jednotlivými inscenáciami je rozdiel iba 2-3 mesiace, vtedy je proces oveľa rýchlejší.
Je pre Vás náročnejšie inscenovať vlastný text, alebo texty iných autorov?
Keďže som doteraz režíroval iba vlastné diela, neviem to s ničím porovnať. Doteraz som s vlastnými textami nemal problém.
Herci vo vašej incenácií využívajú štylizáciu v pohybe aj v geste, zároveň ich prejav nestráca autenticitu? Akým spôsobom s nimi pracujete, čo je pre vás pri práci s hercom dôležité?
Neviem, či to bude presná odpoveď na vašu otázku, ale myslím, že to súvisí aj s faktom, že vo väčšine prípadov píšem jednotlivé texty hercom priamo na telo, presne viem, pre koho chcem akú rolu napísať. Niekedy sa stane, že text interpretovi presne sadne, niekedy dialógy prepisujem. Dôležité je, aby postava bola osobná a formálne presná.
Čo je pre vás ako režiséra dôležité?
Aby inscenácia bola presná jednak po formálnej stranke, jednak čo sa týka autentickej herckej výpovede v zmysle Stanislavského vnútorného prežívania. Myslím si, že je dôležité potrápiť sa s mizanscénami a neprijať riešenie, pokiaľ režisér vidí, že ešte stále celkom nefunguje.
Váš súbor patrí k najúspešnejším nezávislým súborom v Maďarsku. Ako sa u vás darí financovať nezávislé divadlo?
Naposledy sme dostali 70 miliónov forintov (cca 250 000 eur), ale po zmene vlády sa dá pociťovať zmena. Ostatné nezávislé divadla sa tiež obávajú, že nová pravicová vláda k nám bude mať iný postoj.
Témou festivalu je Out of Normal. Existuje na svete podľa vás niečo, čo je normálne?
Je veľmi ťažké povedať, čo je normálne. Niektorí ľudia si myslia, že niečo je nenormálne, ale potom si na daný stav zvyknú a odrazu ho považujú za normálny. V divadle je veľmi dôležité pohybovať sa na hrane medzi tým, čo sa zdá normálne a nenormálne a hľadať medzi týmito dvoma polohami rovnováhu. Napríklad, v prípade postavy neonacistky,
si niektorí myslia, že jej presvedčenie je nenormálne a treba proti nemu bojovať. Zástanci pravice ale majú pocit, že jej názor je prirodzený a nenormálni sú tí, ktorí ho chcú potláčať.
sobota 25. septembra 2010
Veľké malé divadlo.
Veľké mechanické divadlo ateliérov Denino, je v skutočnosti miniatúrna replika autentického klasického kukátkového divadla pre 700 miniatúrnych divákov. Tí skutoční čakajú pred malým divadelným stanom a keďže sú oveľa väčší, zmestí sa ich na predstavenie iba 10. Ostatní musia čakať na ďalšie „kolo“. V príhovore pani Bettiny Veilhaber a pána Nina (Alain Richet) v dobových kostýmoch, sa dozvieme, že divadlo malo svoju premiéru v roku 1900 na Svetovej výstave v Paríži. Spoločne s nimi obdivujeme pôvodné fotografie. Vchádzame do stanu. Keďže okienka, cez ktoré sa pozeráme do divadelného automatu sú v rôznych úrovňIach, pani Bettina ku každému vyberie diváka v príslušnej výške. Nakúkame dovnútra. Ilúzia reality je dokonalá. V divadelnej sále je rušno. Miniatúrny diváci živo diskutujú, kupujú si občerstvenie, po napnutom lane prejde nad portálom povrazolezec. Krištáľový luster čoskoro zhasne, opona sa dvíha a začína divadlo v divadle. Keďže pôvodný námet z roku 1900 sa nezachoval, tvorcovia pripravili nové predstavenie na motívy básne Jacquesa Préverta o chudobnom leštičovi topánok z Brodwaya. Do hudby starého černošského jazzu maličká marioneta, nie väčšia ako palec, spieva, tancuje a rozpráva svoj dojímavý príbeh. Dýcha z neho nostalgia, bábkarsky kumšt a poctivé remeslo.
Pivečko pijem...
Ťažko povedať či išlo o cielený krok dramaturgie DN ´10, no prvé dve predstavenia festivalu sa zaujímavým spôsobom dopĺňali. Opus č.7 je inšpirovaný dielom I. Šostakoviča, a vychádza z prvkov vysokej kultúry. Naopak La Putyka českého cirk La Putyka spadá žánrovo do nového cirkusu. Ten pracuje s postupmi príznačnými pre kultúru ľudovú resp nízku.
(nízka nemá v tomto kontexte vôbec dehonestujúci charakter).
Poetika nového cirkusu je už niekoľko rokov jasná. Hyperbola (v herectve kostýme, scénografii i hudbe), miešanie humoru a lyriky až tragiky, ženské postavy hrané mužmi a naopak, artistické prvky, esperanto. To sú presne dané postupy. Na jednotlivých tvorcoch je to, aby ich technicky zvládli a naplnili originálnym obsahom.
Cirk La Putyka sa rozhodol pre obsah typicky český. Pivo, „hospůdka“, krčmár a štamgasti. Krčma je zmenšený svet a pivo resp iný alkohol je jeho centrom. Pri každom stole sa odohráva jedinečný príbeh plný priateľstva, lásky, nenávisti, vášne atď. Aj ten najvernejší hosť sa však nakoniec raz od stola zdvihne a po záverečnej zostáva len krčmár a bublinky v pive.
Technicky potvrdili tvorcovia vyvinutý cit pre prácu s tempo-rytmom. Úvodný výstup krčmára je možno až zbytočne dlhý a rozvláčny. Práve vďaka nemu však vynikne postupné gradovanie spojené so zvyšujúcou sa náročnosťou akrobatických prvkov. A po vrcholnom momente lyrický záver osamoteného krčmára.
Zvláštnu pozornosť si zaslúži aj živá hudba. Vďaka sugestívnemu prejavu Jana Maxiána, Jakuba Prachařa, Vojtěcha Dyka je La Putyka nie len inscenáciou, ale aj koncertom. Pobavia aj vtipné citácie známych piesní rôzneho druhu. Od židovskej Hava nagila po Sex bomb Toma Jonesa.
La Putyka pravdepodobne nedosahuje artistickú úroveň svetovo najúspešnejších predstaviteľov nového cirkusu. Boli by, ale tieto megakolosy schopné vniesť do svojich diel špecifický humor akým sa prezentuje La Putyka?
(nízka nemá v tomto kontexte vôbec dehonestujúci charakter).
Poetika nového cirkusu je už niekoľko rokov jasná. Hyperbola (v herectve kostýme, scénografii i hudbe), miešanie humoru a lyriky až tragiky, ženské postavy hrané mužmi a naopak, artistické prvky, esperanto. To sú presne dané postupy. Na jednotlivých tvorcoch je to, aby ich technicky zvládli a naplnili originálnym obsahom.
Cirk La Putyka sa rozhodol pre obsah typicky český. Pivo, „hospůdka“, krčmár a štamgasti. Krčma je zmenšený svet a pivo resp iný alkohol je jeho centrom. Pri každom stole sa odohráva jedinečný príbeh plný priateľstva, lásky, nenávisti, vášne atď. Aj ten najvernejší hosť sa však nakoniec raz od stola zdvihne a po záverečnej zostáva len krčmár a bublinky v pive.
Technicky potvrdili tvorcovia vyvinutý cit pre prácu s tempo-rytmom. Úvodný výstup krčmára je možno až zbytočne dlhý a rozvláčny. Práve vďaka nemu však vynikne postupné gradovanie spojené so zvyšujúcou sa náročnosťou akrobatických prvkov. A po vrcholnom momente lyrický záver osamoteného krčmára.
Zvláštnu pozornosť si zaslúži aj živá hudba. Vďaka sugestívnemu prejavu Jana Maxiána, Jakuba Prachařa, Vojtěcha Dyka je La Putyka nie len inscenáciou, ale aj koncertom. Pobavia aj vtipné citácie známych piesní rôzneho druhu. Od židovskej Hava nagila po Sex bomb Toma Jonesa.
La Putyka pravdepodobne nedosahuje artistickú úroveň svetovo najúspešnejších predstaviteľov nového cirkusu. Boli by, ale tieto megakolosy schopné vniesť do svojich diel špecifický humor akým sa prezentuje La Putyka?
Deti rozbubnovali námestie
Počas prvého dňa Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra 2010 sa uskutočnila ďalšia časť projektu Darujem ti tulipán. Cieľom projektu je rozvíjať prirodzené nadanie slabozrakých a nevidiacich detí spolu s vidiacimi, podporovať ich tvorivosť, fantáziu a zapájať postihnutých do života väčšinovej spoločnosti. Projekt súčasne pomáha odstraňovať predsudky a zábrany vidiacich detí. Handicapované deti zo ZŠI pre slabozrakých a nevidiacich v Bratislave sa stretli so svojimi vidiacimi rovesníkmi, ktorí navštevujú ZŠ kniežaťa Pribinu v Nitre.
Vo výnimočne cennom prostredí nitrianskej Synagógy maľovali a modelovali. Výsledky svojej práce neskôr predstavili na výstave nazvanej Tulipánový autobus, ktorej vernisáž sa uskutočnila o 17.00 h v dnes už historickom autobuse Ikarus pristavenom priamo na Svätoplukovom námestí v Nitre. Okrem workshopu a výstavy deti spoločne absolvovali dve divadelné predstavenia. Divadlo PIKI ich rozveselilo RozKrávkou – hudobnou báchorkou o tom, ako mlieko nielen žalúdok, ale aj zlé na dobré obrátilo. Hudba bola tiež súčasťou hranej interaktívnej rozprávky Divadla Haaf Odvážny Zajko.
Projekt integračných umeleckých a tvorivých aktivít pre slabozraké a nevidiace deti Darujem ti tulipán je jednou z celoročných aktivít Asociácie Divadelná Nitra. Asociácia úspešne realizuje projekt už od roku 2008 s cieľom vytvárať hodnotné a trvalo udržateľné kultúrne a umelecké zázemie i pre handicapované deti
Vo výnimočne cennom prostredí nitrianskej Synagógy maľovali a modelovali. Výsledky svojej práce neskôr predstavili na výstave nazvanej Tulipánový autobus, ktorej vernisáž sa uskutočnila o 17.00 h v dnes už historickom autobuse Ikarus pristavenom priamo na Svätoplukovom námestí v Nitre. Okrem workshopu a výstavy deti spoločne absolvovali dve divadelné predstavenia. Divadlo PIKI ich rozveselilo RozKrávkou – hudobnou báchorkou o tom, ako mlieko nielen žalúdok, ale aj zlé na dobré obrátilo. Hudba bola tiež súčasťou hranej interaktívnej rozprávky Divadla Haaf Odvážny Zajko.
Projekt integračných umeleckých a tvorivých aktivít pre slabozraké a nevidiace deti Darujem ti tulipán je jednou z celoročných aktivít Asociácie Divadelná Nitra. Asociácia úspešne realizuje projekt už od roku 2008 s cieľom vytvárať hodnotné a trvalo udržateľné kultúrne a umelecké zázemie i pre handicapované deti
Nič nie je tabu.
Prečo dávate prednosť autorskému divadlu pred hotovými predlohami?
Neviem, autorské divadlo považujem za zaujímavejšie, inscenácia je ako môj vlastnoručný podpis.
Ako tvoríte scenár predstavenia? Čo vzniká na skúškach a čo je vopred pripravené?
Príprava pred skúškami tvorí asi 35%. Po skúške sa rozprávame s hercami, fantazírujeme a dávame dokopy ďalšie nápady.
Podľa čoho si vyberáte témy inscenácií?
Podľa intuície.
V 1.časti Opusu č.7 – Holokaust ožívajú duchovia minulosti a ovplyvňujú konanie hercov v prítomnosti. Veríte na duchov?
Áno.
Vo svojej inscenácií otvárate témy krutých a násilných činoch. Odkiaľ sa podľa vás v ľuďoch berie zlo?
Bohužiaľ, ľudia sú tak založení. Je to časť ich života.
Myslíte, že sa dá predísť tomu, aby ľudstvo opakovalo stále tie isté chyby?
Nie.
Ste pesimista?
Áno.
Do hlavnej mužskej postavy Šostakoviča ste obsadili ženu, prečo?
Šostakovič bol umelec. V každom umelcovi sa nachádza niečo nežné, preto mi bolo bližšie obsadiť do tejto úlohy nežné ženské pohlavie. Aj keď je umelcom muž, stále je v ňom nežnosť.
V inscenácií hovoríte o témach, ktoré sú v spoločnosti často tabuizované...
V tejto spoločnosti, bohužiaľ, tabu nie je nič. Môže sa hovoriť o čomkoľvek, ale je to našťastie pre ľudí a pre divadlo. Jediná otázka je, akým spôsobom sa tieto témy zobrazia.
Ako sa ruská spoločnosť vyrovnáva so svojou socialistickou minulosťou? Diskutuje sa o nej?
Je to zložitá otázka. Dobrí ľudia sa hanbia a tým zlým sa zdá, že je všetko v poriadku. (smiech)
V čom vás ako režiséra ovplyvnilo vaše pôvodne scénografické vzdelanie?
Ako režisér veľmi úzko spolupracujem so scénografmi. V tíme máme 2 scénografky Vieru Martynovu a Máriu Tregubovú. Veľmi nám pomáhajú pri tvorení inscenácií. Keďže som sám aj scénograf, veľmi dobre si rozumieme. Inscenáciu vytvárame spoločne.
Čo je pre vás v scénografií dôležité?
Som veľmi rád, že v súčasnosti sa divadlo veľmi rozvíja. Tak ako sa v súčasnosti kombinujú rôzne vedy, neexistuje napríklad iba biológia a fyzika, obe sa kombinujú v biofyzike, aj divadlo kombinuje rôzne druhy umenia. Dôležité je, aby scénograf nezostával zavretý vo svojom ateliéri, aby spolupracoval s hercami a s režisérom a bol otvorený všetkým nápadom.
Neviem, autorské divadlo považujem za zaujímavejšie, inscenácia je ako môj vlastnoručný podpis.
Ako tvoríte scenár predstavenia? Čo vzniká na skúškach a čo je vopred pripravené?
Príprava pred skúškami tvorí asi 35%. Po skúške sa rozprávame s hercami, fantazírujeme a dávame dokopy ďalšie nápady.
Podľa čoho si vyberáte témy inscenácií?
Podľa intuície.
V 1.časti Opusu č.7 – Holokaust ožívajú duchovia minulosti a ovplyvňujú konanie hercov v prítomnosti. Veríte na duchov?
Áno.
Vo svojej inscenácií otvárate témy krutých a násilných činoch. Odkiaľ sa podľa vás v ľuďoch berie zlo?
Bohužiaľ, ľudia sú tak založení. Je to časť ich života.
Myslíte, že sa dá predísť tomu, aby ľudstvo opakovalo stále tie isté chyby?
Nie.
Ste pesimista?
Áno.
Do hlavnej mužskej postavy Šostakoviča ste obsadili ženu, prečo?
Šostakovič bol umelec. V každom umelcovi sa nachádza niečo nežné, preto mi bolo bližšie obsadiť do tejto úlohy nežné ženské pohlavie. Aj keď je umelcom muž, stále je v ňom nežnosť.
V inscenácií hovoríte o témach, ktoré sú v spoločnosti často tabuizované...
V tejto spoločnosti, bohužiaľ, tabu nie je nič. Môže sa hovoriť o čomkoľvek, ale je to našťastie pre ľudí a pre divadlo. Jediná otázka je, akým spôsobom sa tieto témy zobrazia.
Ako sa ruská spoločnosť vyrovnáva so svojou socialistickou minulosťou? Diskutuje sa o nej?
Je to zložitá otázka. Dobrí ľudia sa hanbia a tým zlým sa zdá, že je všetko v poriadku. (smiech)
V čom vás ako režiséra ovplyvnilo vaše pôvodne scénografické vzdelanie?
Ako režisér veľmi úzko spolupracujem so scénografmi. V tíme máme 2 scénografky Vieru Martynovu a Máriu Tregubovú. Veľmi nám pomáhajú pri tvorení inscenácií. Keďže som sám aj scénograf, veľmi dobre si rozumieme. Inscenáciu vytvárame spoločne.
Čo je pre vás v scénografií dôležité?
Som veľmi rád, že v súčasnosti sa divadlo veľmi rozvíja. Tak ako sa v súčasnosti kombinujú rôzne vedy, neexistuje napríklad iba biológia a fyzika, obe sa kombinujú v biofyzike, aj divadlo kombinuje rôzne druhy umenia. Dôležité je, aby scénograf nezostával zavretý vo svojom ateliéri, aby spolupracoval s hercami a s režisérom a bol otvorený všetkým nápadom.
piatok 24. septembra 2010
Nenormálne divadlo mladých
Štvrtkový program Divadelnej Nitry odštartoval výberom z repertoára viacerých mladých umelcov a bol prechádzkou cez rôznorodé polia divadelnej tvorby. Odlišnými spôsobmi rozprával o pocitoch samoty, stratenosti, nepochopenia, či nezmyselnosti, nudy až stagnácie.
Večer otvorila hra s názvom Pelikáni v pustatine z dielne študentov katedry hudby pri Univerzite K. Filozofa. Režisérka Alena Michalidesová hru venovala už zosnulému Petrovi Scherhauferovi. Inscenácia sa zaoberá smutnou realitou niektorých medziľudských vzťahov, prevažne partnerských, kde hovorí o pocitoch osamelosti, prázdnoty a deficite porozumenia. Dej tvoria tri poviedky, ktoré sa v závere spájajú do jedného celku a končia tragicky. „Ľudia sa dnes málo počúvajú a častokrát sa aj vo vzťahu cítia sami,“ hovorí režisérka Alena Michalidesová o problematike osamotenia. „Treba si uvedomiť, že každý potrebuje pri sebe živého tvora, ktorý ho bude počúvať.“ Táto téma zaujala aj na Akademickom Prešove, kde sa študenti s predstavením umiestnili na prvom mieste.
Prehliadka pokračovala inscenáciou slovenskej klasiky – Ťapákovci od Boženy Slančíkovej-Timravy v podaní hudobno-dramatického odboru Súkromného konzervatória v Nitre. Príbeh o rodine, ktorá žije v stereotype, neschopnosti a priam nevôli čokoľvek zmeniť, poňali študenti tradične. Jednotlivé hrané sekvencie striedala ľudová hudba, ktorá diváka vtiahla do dedinského prostredia jednoduchých ľudí. Ľudí, ktorí žijú zo dňa na deň pomalým tempom, spokojní s tým, ako sa ich existencia vyvíja, unudení, unavení. Inscenácia, v réžií Branislava Matuščina, ponúkla tému, ktorá je aktuálna i v dnešných podmienkach. Pomalý sled udalostí však v divákovi vyvoláva odpor k takémuto druhu nečinnosti a naopak podnecuje k aktivite.
Tretí v poradí vystúpil súbor ZASESMELENDVE pri ZUŠ Jozefa Rosinského v Nitre so svojím divadelným spracovaním románu Vlčie leto laponského mlynára s názvom Príbeh laponského mlynára, ktorý nás preniesol do nehostinného prostredia Laponska. Jeho nehostinnosť nespočíva len v samotnom prostredí, ale najmä ľuďmi, ktorí v ňom žijú. Práve ich vnútorný, každodenný svet je natoľko stereotypný, že nie je ochotný vpustiť nikoho zvonka. Konflikt začína príchodom zvláštneho mlynára Hutunena do laponského mestečka. Cudzinec naruší zabehaný život jeho obyvateľov. Postupne sa pred nami odhaľujú skrivené a falošné charaktery jednotlivých postáv založené na predsudkoch a xenofóbii. Nepriateľstvo sa každým dňom stupňuje a divák v závere spoznáva, čo všetko dokáže ľudské zlo. V kontraste stojí krehký cit medzi mlynárom a miestnou dievčinou, ktorý však bohužiaľ nemá šancu prežiť. Za spomenutie stojí krásne vizuálne spracovanie a dokonalá súhra medzi mladými hercami. „Samozrejme sú dobrý kolektív a predstavenie majú radi,“ hovorí režisérka Marica Šišková. A to je na výsledku naozaj vidieť- toto, v našich podmienkach netradičné predstavenie získalo prvú cenu na prehliadke divadiel mladých Exit 2010 v Levoči.
Posledným predstavením štvrtkového večera, bola inscenácia rovnako z repertoáru divadelného súboru ZASESMELENDVE. Päť mladých herečiek nastavilo, v krátkych pohybových sekvenciách, verné i keď nekonvenčné a absurdné zrkadlo dnešnej spoločnosti. Túžba po moci, nadradenosti, manipulácii s inými,... aj to boli témy, ktorým sa prostredníctvom metafor a obrazov venovali. Obzvlášť vydarená bola práca herečiek s mimikou a gestikuláciou, ktorou vyjadrovali emócie charakteristické pre každú jednu situáciu. S netradičným predstavením vyhrali na medzinárodnom festivale vo Fínsku,. Režisér Peter Luptovský so svojim tvorivým tímom vytvoril jedinečné dielo, ktoré trefne zakončilo prvý divadelný večer na našom festivale s podtitulom Out of normal. Naozaj, sme sa na hodinku ocitli tak trochu mimo normálu.
Lenka Čepková a Eva Ježovičová
Na pozadí vidíte...
fotografiu Martina Faltusa z inscenácie La Putyka, predstavenie sa uskutoční dnes o 19:30 v Agrokomplexe, v pavilóne K
štvrtok 23. septembra 2010
Divadlo z presvedčenia
Rozhovor s Darinou Károvou, riaditeľkou festivalu Divadelná Nitra
Podtitul tohto ročníka Divadelnej Nitry je Out of normal. Môže byť v súčasnom divadle, kde je dovolené všetko ešte niečo mimo normálu?
Určite. Častejšie ale v tom zahraničnom ako v našom, ktoré žije v normálnych vodách akéhosi pokojného prežívania. Aj keď sa vyskytnú zaujímavé inscenácie, nie sú až na takej úrovni, aby dokázali konkurovať zahraničnej tvorbe. Aj preto je ťažké vyberať inscenácie z domácej tvorby. Myslím si však, že tento rok sa nám podarilo vybrať aj pár „nenormálnych“ inscenácií a performácií. Byť nenormálny na Slovensku znamená napríklad robiť niečo z presvedčenia, nebrať divadlo ako povinnú prácu a zamestnanie. Naopak, je to divadlo, ktoré jeho tvorcovia chcú robiť. Reflektujú témy, ktoré ich zaujímajú a spôsobom, ktorý je pre nich zaujímavý. Tento osobný vklad samozrejme následne vidieť aj na výsledku ich práce.
Aký bol proces tvorby dramaturgie festivalu? Na základe už vybraných inscenácií ste našli spoločný motív, alebo ste cielene hľadali inscenácie tak, aby zapadli do už definovanej dramaturgie?
Lajtmotív Out of normal nie je celkom dramaturgickou líniou. Skôr akýmsi návodom na čítanie. I keď v podstate všetky inscenácie hovoria o spoločnosti a javoch, ktoré nie sú celkom „normálne“. Reálne program festivalu však vzniká tak, že oslovíme niekoľko kľúčových inscenácií a následne tomu prispôsobujeme ďalší výber. Tento rok to bol napríklad Opus č. 7, a následne sa vyberali inscenácie o nezvyčajných javoch, osobnostiach, častiach spoločnosti, poprípade inscenačných prístupoch.
Najväčšia pozornosť verejnosti je zameraná na inscenácie hlavného programu. Je však niečo špecifické, na čo by ste chceli upozorniť zo sprievodných podujatí?
Bohužiaľ tento rok sa nám nepodarilo do rozpočtu vtesnať tzv. OFF program, teda Otvorené festivalové fórum. Sprievodný program má však viacero ďalších sekcií. Už dlhšie sem patrí napríklad Divadelný jarmok. Popri divadle dominuje hudba či poézia.
Ambíciou sprievodných podujatí je totiž podporiť multimediálny charakter festivalu.
Nebudú chýbať tradičné Biela noc, Svet detských hier, a tento rok pribudla časť programu s názvom České a Slovenské pouličné divadlo. Na výzvu do tejto sekcie sa nám prihlásilo 41 diel divadelníkov, z ktorých sme vyberali. Registrujeme však všetky divadlá a máme tým pádom databázu aj do budúcich ročníkov.
Fakt je ten, že sprievodný program má často aj väčší ohlas medzi širokou verejnosťou, než inscenácie hlavného programu. Jednak je zadarmo a navyše ide o viac „normálne“ inscenácie, ktoré menej provokujú.
Festival má už pomerne dlhú históriu. Dá sa z dlhodobejšieho hľadiska popísať v akej etape sa teraz nachádza?
Tie etapy sa v podstate cyklicky opakujú. Prvých päť-šesť rokov bolo mimoriadne nádejných. Na konci deväťdesiatych rokov to bol naopak tvrdý boj. Jednak o financie, jednak sme pre istých ľudí predstavovali problém. Vzostup nastal v prvých rokoch nového tisícročia a v súčasnosti máme opäť trochu ťažšie obdobie.
Vždy to súviselo s dvoma faktormi. Jednak záviselo od politickej reprezentácie a zároveň sme museli bojovať aj o svoju pozíciu v odborných kruhoch.
Ako vnímajú divadlá možnosť prezentovať sa na takomto festivale?
Napríklad od druhej polovice deväťdesiatych rokov Divadelnú Nitru časť divadelníkov ignoruje. A teraz sme dokonca považovaný za akéhosi veľkého žrúta, ktorý berie dotácie všetkým menším. Ono, viaceré divadlá sú napríklad urazené. Prestali nám posielať premiérové oznamy a tvária sa, že ich náš festival vôbec nezaujíma. Pritom ich zaujíma viac než dosť. Len niektorým chýba istá miera sebakritiky. Veľká časť tvorby našich divadiel je na tom totiž v medzinárodnom kontexte veľmi zle.
Bohužiaľ naši tvorcovia nevnímajú porovnanie zo zahraničím ako stimul k progresívnejšej práci, ale ako akési zhadzovanie. Namiesto toho aby sa o niečo pokúsili, zaujmú pozíciu, že takúto úroveň oni nikdy nemôžu dosiahnuť.
Samozrejme nechcem zovšeobecňovať. Práveže o to viac si vážim divadelníkov, ktorí majú reálny pohľad na vec. Vedia o svojich rezervách a snažia sa neustále napredovať. Tých je však naozaj málo.
Momentálne sa v celej Európe vo veľkom škrtajú finančné výdavky. Akú úlohu zohrali pri pozývaní zahraničných hostí veľvyslanectvá jednotlivých krajín?
Nespolupracujeme len s veľvyslanectvami ale aj ministerstvami a zahraničnými scénami jednotlivých krajín. Niekedy sa naše záujmy nestretnú. Stáva sa, že máme záujem o inscenáciu z danej krajiny, no oni nám finančne jednoducho nemôžu alebo nechcú pomôcť. Rovnako aj naopak. Dostaneme ponuku, no nemáme čo vybrať.
Predsa len, staráme sa o prezentáciu tej ktorej krajiny u nás a často sme jedinou platformou. Veď kde sa môžete stretnúť na Slovensku napríklad s gréckou, či portugalskou kultúrou?
Veľmi nám pomáha aj to, že na Divadelnú Nitru sa myslí pri uzatváraní medzinárodných dohôd o spolupráci a kultúrnej výmene.
Viackrát sme spomínali oficiálny podtitul tohtoročnej DN – Out of normal. Je však pre tento ročník ešte niečo charakteristické?
Budem teraz rozprávať len v kontexte hlavného programu, ktorý je pre nás z umeleckého hľadiska primárny. Až na Orfea a Eurydiku, ktorú uvádzame ako festivalový bonus, keďže táto inscenácia získala minuloročné hlavné ocenenie DOSKY, je charakteristické pre všetky uvedené inscenácie a performácie jedno. Sú to autorské texty, alebo inak povedané nová dráma. V tomto ohľade je potešujúce, že sa našlo aj na Slovensku dosť inscenácií, ktoré spĺňajú túto charakteristiku a zároveň ich je možné uviesť v zahraničnej konfrontácii.
pondelok 20. septembra 2010
Rubrika: Napísali o nás
Občania, Slováci! Kto z vás by nepoznal matku našich miest, hostiteľku významných osobností našich dávnych dejín a rodičku velikánov dejín novodobých, hrdú Nitru? Pokojné mesto, nad ktorým sa týči bájny Zobor, a ktorého mravy stráži starobylý hrad, sídlo jednej z najstarších diecéz. Lenže pozor! Pokojnú jesennú melanchóliu, umiernené lúče slnka láskyplne objímajúce červené opadané lístie, ľúbivo pučiacu harmóniu, ktorá obklopuje študujúcu mládež, čo len pred pár týždňami s nadšením zasadla do školských lavíc, chystá sa niečo narušiť. Či skôr niekto.
Už od piatku 24. septembra budú Nitru napádať rôzne skupiny kultúrnych anarchistov, postdramatických reakcionárov a teatrologicko-teatrálnych defraudantov a budú narúšať normálny život tohto mesta i jeho obyvateľov. To všetko pod zásterou údajne divadelného festivalu. Festivalu Divadelná Nitra 2010.
Mnohí z Vás si teraz istotne rieknu, že to sa len starý dudroš bojí a brojí proti kultúrnej inštitúcii zvanej divadlo. Nuž verte, nie je to tak. Ctím a poznám skutočné morálne poslanie divadla, tak ako ho prezentovali Rousseau, Lessing, či v našich končinách už samotná Matica slovenská.
I vedzte, že toto divadlo s otvorenou náručou i milým úsmevom rád privítam. Lenže takéto divadlo sa do Nitry nechystá. Sami posúďte z bulletinov, ktoré nájdete v divadlách či iných kultúrnych inštitúciách nielen v meste Nitra. Čítajte pozorne a isto tak ako ja nenájdete velikánov ako Racine, Tajovský, Tyl, či Shakespeare.
Veď pozrime sa len letmo na niektoré kusy, ktoré majú vraj obohatiť nášho ducha bažiaceho po kultúrnom zážitku.
V prvý deň festivalu napríklad Opus číslo 7 moskovského divadla Škola dramatického umenia. Snáď každý, kto sa čo i len trochu vyzná v umení vie, že opus patrí do oblasti hudby a preto nie je ho možné inscenovať. Navyše podieľali sa na jeho tvorbe študenti z laboratória Dimitriho Krymova. Či vari sa divadlo tvorí v laboratóriach? Vari je divadlo experimentom?
Na ďalší deň divadlo SkRAT predvedie Mŕtve duše. Pri tejto zmienke sprvu moja duša šťastím pookriala, že pôjde o známy to príbeh z pera majstra N.V. Gogoľa. Lež mýlil som sa. Nikde nenájdete Čičikova. Či meno autora textu, ktorý pôvodný román upravil do podoby dramatickej. Pýtam sa: Čo je to ten SkRAT? Z ktorej stoky vyliezli tieto hlodavce skutočnej kultúry?
I v nedeľu, kedy treba sviatosť svätiť, sa hrá. Isté české divadlo Cirk La Putyka hrá kus La Putyka. Vari je divadlo cirkusom? Vari je divadlo putykou pre korheľov?
Nuž a v posledný deň bude apokalypsa dokonaná. Vroclavské Teatr Polski zmieša veľkého Ivanova majstra A.P. Čechova s románom V. Pelevina Život hmyzu. To všetko pod názvom Samsara disco. Najtvrdší úder však zasadí nám fakt, že k tomuto všetkému sa pridá i samotná Činohra Slovenského národného divadla. To už v samotnom názve spája meno jedného z otcov nášho národa a jazyka Jána Hollého s akýmsi škriatkom menom Robert Roth. Kam sme sa to dostali keď už podvratné živly bujnejú aj v najnárodnejšom zo všetkých našich divadiel?
Priatelia, hádam týchto pár skromných riadkov stačí, aby ste pochopili že sa treba mať na pozore. Dbajme na mravnosť našich rodín a pokoj ulíc. Tých pár dní od 24. do 27. septembra bude mimo normálu.
Prof. Konštantín Hrhuľa prevzaté z www.kulturenastraz.sk
nedeľa 19. septembra 2010
Divadelná Nitra Out of Normal
Out of Normal ako vybočenie zo všetkého, čo je jednoznačné, bežne zaužívané a nekladie žiadne otázky. Autorské divadlo ako prejav vlastného subjektívneho a originálneho pohľadu na svet, ktorý nie je zviazaný rutinou ani vopred určenými hranicami. To sú 2 základné heslá 19. ročníka medzinárodného festivalu Divadelná Nitra. Ich kombinácia prináša rôznorodý program otvorený žánrovým aj formálnym presahom. Nechýba v ňom činohra, tanec, opera, monodráma, ani bábkové a pohybové divadlo.
V hlavnom programe vás čaká 5 zahraničných inscenácií (Česká republika – La Putyka, Rusko – Opus č.7, Maďarsko – Špina, Belgicko – Out of Context – for Pina, Poľsko – Samsara Disco) ktoré sa v medzinárodnom kontexte stretli s pozitívnou kritikou a významnými oceneniami. Na pravidelných stretnutiach Raňajky s... môžete diskutovať s režisérmi (Rostislav Novák, Dimitrij Krymov, Béla Pintér, Alain Platel, Agnieszka Olsten), ktorí výrazne formujú súčasné európske divadelné dianie. Slovenská produkcia predstaví autorské projekty Dušana Vicena, Slávy Daubnerovej a Rastislava Balleka. Veľké mechanické divadlo z Francúzska bude na Pešej zóne atrakciou pre festivalových divákov aj širokú verejnosť. V bohatom sprievodnom programe uvidíte vystúpenia zahraničného a domáceho pouličného divadla, vrátane predstavenia súboru Teatro Tatro, naštudovaného špeciálne pre Zimné olympijské hry 2010 vo Vancouveri. V piatok si po hlavnom programe nenechajte ujsť odovzdávanie divadelných ocenení sezóny DOSKY 2010. Prajeme vám nenormálne príjemné zážitky.
V hlavnom programe vás čaká 5 zahraničných inscenácií (Česká republika – La Putyka, Rusko – Opus č.7, Maďarsko – Špina, Belgicko – Out of Context – for Pina, Poľsko – Samsara Disco) ktoré sa v medzinárodnom kontexte stretli s pozitívnou kritikou a významnými oceneniami. Na pravidelných stretnutiach Raňajky s... môžete diskutovať s režisérmi (Rostislav Novák, Dimitrij Krymov, Béla Pintér, Alain Platel, Agnieszka Olsten), ktorí výrazne formujú súčasné európske divadelné dianie. Slovenská produkcia predstaví autorské projekty Dušana Vicena, Slávy Daubnerovej a Rastislava Balleka. Veľké mechanické divadlo z Francúzska bude na Pešej zóne atrakciou pre festivalových divákov aj širokú verejnosť. V bohatom sprievodnom programe uvidíte vystúpenia zahraničného a domáceho pouličného divadla, vrátane predstavenia súboru Teatro Tatro, naštudovaného špeciálne pre Zimné olympijské hry 2010 vo Vancouveri. V piatok si po hlavnom programe nenechajte ujsť odovzdávanie divadelných ocenení sezóny DOSKY 2010. Prajeme vám nenormálne príjemné zážitky.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)